Skutočne. Krátko po Veľkej noci tisícky párov očí v Paríži onemene pozorovali, ako do nočnej oblohy šľahajú plamene z jednej z najznámejších – ak nie vôbec najznámejšej – stavby európskej gotiky. Chrámu, ktorý keby v Európe nič iné neostalo, sám by ostal symbolizovať len to najlepšie, čím Európa bola alebo čím byť mohla, keby…
Mnohí si pripomenuli vetu zo slávneho románu Victora Huga, kde hrdinovia pri pohľade na skazu starého Paríža cítia, že „strácajú všetko, čo sme milovali“. Netrvalo dlho a z konzervatívnych kruhov prišli aj apokalyptické vyhlásenia o tom, že v Paríži bol „upálený Kristus“. Veľkonočný čas dotváral príhodnú kulisu šokujúcej udalosti a pátos, na aký v našom pragmatickom svete už nie sme celkom zvyknutí.
Pri spätnom pohľade na všetko, čo sa odvtedy udialo, nadobúda veľkonočné výročie požiaru Notre Dame a tohtoročné veľkonočné sviatky vôbec, predsa len tak trochu osudový, symbolický charakter. V tom čase ešte nikto netušil, že onedlho zaplaví takmer dokonalo globalizovanú planétu vírus, ktorý sa stane spúšťačom najväčších sociálnych premien a vzbúr za dlhé desaťročia, a ktorý zanechá viac obetí na životoch, ako španielska chrípka pred storočím. O čo je moderný človek silnejší, o to bolestnejšie je precitnutie vo vedomí vlastnej krehkosti.
Zároveň sa definitívne končila éra, v ktorej boli tí, čo upozorňovali na bezprecedentné plienenie planéty a klimatické zmeny označovaní za ekoteroristov, nepriateľov slobody, pokroku, voľného trhu, a podobne. Symbióza pandémie a čoraz častejších prírodných katastrof nepríjemným úškľabkom manifestovala, že civilizačná arogancia a navŕšené, dlho vytesňované problémy, na dvere dlho klopú – až kým ich nerozkopnú.
A napokon prišla vojna. Už celkom bez metafor povedala, že naozaj „strácame všetko, čo sme milovali“. Ktovie, aké bude zmŕtvychvstanie. Azda sa nám to ešte podarí.