Možno si niekto prial, aby sme sa vracali do čias, keď bola absurdná politika ustavičného rastu a žiadnej rovnováhy jediným z možných svetov; také zaklínadlo sa však realite približovalo asi tak, ako presviedčanie človeka, ktorému amputujú nohu, že mu opäť dorastie: nedorastie.
Zato vnútorný zrak vrátiť môže: Nie len pandémia, vzápätí aj šok vojny v našom bezprostrednom susedstve aj slepému ukázali, že vo svete, v ktorom odmietame vnímať utrpenie druhých a vysmievame sa zo solidarity s tými, ktorých osudy s nami len zdanlivo nesúvisia, niet žiadnych istôt. Spoločnosť, ktorá nemá pevné sociálne a kultúrne základy, sa jednoducho v čase krízy nemá o čo oprieť, postupne sa zosúva, až sa zosype. Dlho neriešené problémy sú ako dlho neuprataný byt: nič sa v ňom nedá nájsť. Možno by sme aj urnu s babičkou radi pochovali, ale už sme zabudli, kam sme ju dali. A tak len bohujeme a tešíme sa, keď je na tom niekto ešte horšie. Zlosť a bezmocnosť znemožňuje konať s nadhľadom a nastoliť poriadok a spravodlivosť.
Máločo to ukazuje lepšie, ako súčasná túžba vidieť Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, či celú suitu, za mrežami, najlepšie navždy. Spoločnosť spaľovaná spravodlivým hnevom nevidí, že sa rúti k záhube, ak predstavenie „upaľovania na hranici“ povýši na najvyšší akt spravodlivosti; ak dovolí ich nepriateľom odčiňovať svoje vlastné zlyhania orgiami nenávisti. Presne tak nejako vyzerá logika vojny – prahnúť po pomste, nie po spravodlivosti, vyrobiť spektákel, ktorý načas pomôže ventilovať zlosť z vlastného neporiadku a neschopnosti.
Ak má mať hľadanie pravdy zmysel, nesmie sa vykonávať ako verejná poprava. A nemožno ňou maskovať neschopnosť riešiť sociálne, ekonomické a kultúrne nedostatky, ktorými trpíme. Nie je to už len hra o očistu štátu. Je to hra o zmysel jeho existencie.