Pravdu slov básnika Milana Rúfusa si uvedomujeme čoraz nástojčivejšie pri všedných nákupoch. Chlieb prudko dražie a spolu s ním aj ostatné potraviny. Už dva mesiace trvajúca vojna pripomenula, aké bohatstvo predstavuje dostatok potravín. Slovensko ich nemá dosť a dováža ich viac a viac.
Drahota vstúpila do domácností s takou intenzitou, že sa ľudí zmocňuje hrôza. Slovenská rodina míňa na potraviny a energie polovicu zo svojich príjmov. Potravinová sebestačnosť klesla na kritické hodnoty. Radšej nikto nespomína, ako dlho by sme vydržali s vlastnými potravinami.
Potravinová otázka zostáva v tieni rachotu vojny a nevídaných politických káuz. Namiesto toho, aby sme hľadali spôsob, ako postaviť na nohy upadajúce potravinové hospodárstvo, utešujú nás lídri tým, že jedlo príde z dovozu. Vojna však veci rýchlo relativizuje a mení. Ukrajina nielenže nevyvezie na export určené obilie a slnečnicu, ale tejto jari neobseje jednu pätinu, možno až tretinu úrodných černozemí. A slovenské obilie, aj to čo ešte len rastie, už nakupujú zahraniční kupci.
Medzitým pustnú mliečne farmy aj salaše. Utešujeme sa, že spotreba jahňaciny stúpla o 30 gramov na hlavu. Jej ročná spotreba sa mimochodom rovná jednej porcii gulášu (150 gramov). Za drahotou nie sú len pomýlené priority vlád, ale aj náš spôsob života a pohodlnosť. Rúfus mal pravdu:
Chlieb naozaj nepriletí ako vták, jak cudzí holub do dvora. Chlebík si treba zaslúžiť. Pluh točiť ako ťažký vlak.