„Dosky, ktoré znamenajú svet“, nie je len taká floskula. Podporovatelia divadla mysleli aj to, že keď všeobecné umelecké formy dostanú celospoločenský význam, stanú sa vecou sebavedomej kultúry a tým aj politiky – nástrojom na udržanie významu toho-ktorého národa či jazykového celku na svetovej scéne.
Narastajúci význam opery bol toho dôkazom. Ľudové formy povýšené na operné „vysoké umenie“ v európskom prostredí nadlho tvorili najreprezentatívnejšiu súčasť štátotvornej identity. Štát bez dobre ukotveného národného divadla nemal význam svojej existencie veľmi o čo oprieť.
Pri pokuse o uchovanie slovenskej kultúry v prvej republike si to uvedomili aj slovenskí spoluzakladatelia štátu – len vďaka založeniu národného divadla sme mohli aj politicky začať vystupovať ako kultúrny národ. Bez hlbšie zakorenenej meštiackej kultúry to však bolo ťažké – málokto na Slovensku rozumel potrebe vysokej scény a našou najdlhšou tradíciou ostalo asi hlavne to, že na slovenských umelcov nemal veľmi kto chodiť. Keď spravili dieru do sveta v zahraničí, zavše sa k nim i niekto priznal, no domáca scéna ostávala pričasto macošská.
Na tom sa vlastne nič nezmenilo. V súčasnosti, po nedávnej storočnici SND, na ktorého začiatku bola opera, sa v podstate dožívame konca ťažko vybojovanej opernej kultúry na Slovensku. Z Opery SND bolo náhle prepustených 6 stálych sólistov a zminimalizoval sa aj mesačný počet predstavení. Finančne sa vraj neoplatí hrať.
Otázka je, čo sa v štátnom útvare menom Slovensko ešte „oplatí“. Lebo podobne „finančne nevýhodné“ sa ukazuje všetko, v čom človeka nedokážu nahradiť stroje, IT technológie a excelové tabuľky. Má pre Slovensko význam zotrvávať na svetovej scéne?