Zároveň vyhlásil, že určite pôjde do protestu so školskými odborármi, dodajúc, že „proti ministrovi školstva“.
Tam by sa teoreticky mohli aj stretnúť, pretože aj Gröhling po rokovaní vlády v stredu vyhlásil, že ak sa v školstve nezvýšia platy a odborári budú 15. júna protestovať. „asi“ pôjde s nimi. Z miliardového balíčka, ktorým chce vláda pomôcť ľuďom zvládať infláciu, Gröhling žiada 18 miliónov, čo by malo učiteľom zvýšiť plat o jedno, slovom jedno percento.
Zrejmé však je, že smutné finančné ohodnotenie učiteľov a celkový neradostný stav školstva sú, spoločne s morálnym a spoločenským statusom, záležitosťou staršou ako inflácia, aj staršou ako celá súčasná vláda. Popri lekároch kedysi spoločensky najváženejšie (morálne, finančne to sláva nebola nikdy) učiteľské povolanie sa, tak ako zdravotníctvo, prepadlo kamsi na spodnú hranicu schopnosti udržania v prevádzke, nástupný čistý plat učiteľa (640 eur) na hranicu chudoby a spoločenský status na pomedzí medzi trpeným zlom a fackovacím panákom. V porovnaní s priemerom OECD podľa Gröhlinga zaostávame okolo 15 percent, a to je reč len o výške platu. Naozaj funkčné školstvo si vyžaduje celkové fungovanie a prevádzku školských zariadení a navyše systémové budovanie úct k vzdelaniu, a to je oriešok, ktorý zatiaľ nikto nerozlúskol.
Pred voľbami sa navyše hovorilo o desaťpercentnom zvyšovaní platov pre školských zamestnancov, ako aj „motivačné“ zásadné zvýšenie platov pre začínajúcich učiteľov, aby vôbec nejakí ostali, no potom prišla pandémia a s ňou aj kreatívne výhovorky o tom, prečo pravá nevie, čo robí ľavá. Potom už ostáva len vzájomne sa obviňovať.