Hádky, šarvátky, vzájomné osočovania a vydierania sú opäť na dennom poriadku. Jeden deň sa na niečom dohodnú, druhý deň to neplatí. Myslia iba na stranícke preferencie a svoje egá. Je im úplne jedno, aký vplyv má ich správanie na život bežných ľudí. V spoločnosti vytvárajú atmosféru plnú napätia a stresu. Tá psychicky vysáva nás všetkých. Zvlášť však sympatizantov a podporovateľov koaličných strán či celej vlády. Pravdepodobne by sa nič nezmenilo ani odchodom Sme rodina z koalície. A žiaľ, ani prípadné predčasné voľby nesľubujú zmenu. Je ilúzia myslieť si, že akákoľvek koalícia bez Igora Matoviča, Borisa Kollára či Roberta Fica a napríklad s Progresívnym Slovenskom či KDH by vládla pokojnejšie, racionálnejšie a efektívnejšie.
Stačí sa pozrieť do minulosti. Naše pravicové koalície boli vždy rozhádané. Či to už boli dve Dzurindove vlády alebo koalícia pod vedením Ivety Radičovej. Pokope ich vždy držali vonkajšie faktory. Za Dzurindových vlád to bol „návrat do Európy“, snaha vstúpiť do EÚ a NATO, ekonomické reformy (privatizácia) a najmä snaha opätovne nepripustiť k moci Vladimíra Mečiara. Tieto motívy prekonali akokoľvek rozdielne (často aj protichodné) názory, prístupy či roztržky a vládne krízy. Koniec koncov, po vstupe do EÚ a NATO a „doprivatizácii“ sa druhá Dzurindova vláda predčasne rozpadla. Za Radičovej vlády už zostal spoločným tmelom iba Fico, ktorý nahradil Mečiara, a imaginárny boj proti korupcii. Ekonomické reformy už neboli závažnou témou. Ako sa ukázalo, nestačilo to.
Je načase prestať sa oddávať ilúziám a brať našu demokraciu (a fungovanie koalícií) takú, aká je. Je vždy iba verným zrkadlom spoločnosti.
Aj túto koalíciu drží pokope Fico, boj s korupciou a znovu aj reformy. Najmä tie z plánu obnovy, ktorý padol vláde doslova z nebies. Inak sa koaličné strany takmer v ničom nezhodnú.
O nič lákavejšie nevyzerali ani nepravicové koalície. Tretia Mečiarova vláda ako aj prvá a tretia Ficova vláda fungovali iba preto, že lídri si rozdelili rezorty. V nich bačovali bez akejkoľvek kontroly. Že to bola a vždy aj bude živná pôda pre potenciálnu korupciu, netreba zdôrazňovať. Preto tadiaľ cesta v budúcnosti nevedie.
Je načase prestať sa oddávať ilúziám a brať našu demokraciu (fungovanie koalícií) takú, aká je. Je vždy iba verným zrkadlom spoločnosti. Tridsať rokov samostatnosti je dostatočne dlhý čas na to, aby sa utriasli všetky možnosti a spôsoby vládnutia. Ak by sme cieľavedome nevymazávali z našej histórie fungovanie parlamentnej politiky v Uhorsku či v Československu, mohli by sme byť o krok ďalej. Aj vtedy to bolo veľmi podobné.
Neustále rojčenie o akejsi vláde, ktorá konečne prinesie na Slovensko dokonalú demokraciu, vymaže korupciu či zázračnými reformami vyrieši všetky problémy, v konečnom dôsledku iba škodí. Vytvárajú sa tým umelo nesplniteľné očakávania, ktoré vedú iba k veľkým sklamaniam, apatii či k zbytočnému napätiu v spoločnosti. To je pre fungovanie demokracie horšie ako čokoľvek iné.