Totiž slovenský sociálny systém je odnepamäti nehumánne až cynicky nastavený. O darmožráčoch, sockách, lenivcoch bolo u nás módne hovoriť. Ani naša rurálna sociálna demokracia na tom za 12 rokov nič nezmenila.
Je suma 68,80 eura mesačne pre jednotlivca či 179 eur pre dvojicu s jedným až štyrmi deťmi dávka v hmotnej núdzi či výsmech až urážka? Stačí nezohnať prácu pol roka… To je predsa almužna nehodná ani stredoveku. A teraz sa tu hádame, či “polepšiť“ príplatok na bývanie zo 60 na 100 eur, či pri rodine zo 100 na 150 eur. Dokonca saskári navrhujú, aby na bývanie dostával príspevok každý, kto má príjem pod 1 500 eur. Štátnu kasu by to stálo 60 miliónov. Zvýšenie životného minima 82 miliónov (tento rok). Akého? Z 243 na 280 eur. „Závislých“ je od neho ďalších 28 sociálnych dávok. Z takého minima nevyžije ani kúzelník.
Koľko vlastne máme sociálne slabších, ktorým má smerovať 22 miliónov? Päťdesiatosemtisíc domácností v hmotnej núdzi, 70-tisíc seniorov bez dôchodku, 63-tisíc poberateľov príspevkov na opatrovanie, 16-tisíc osôb vykonávajúcich osobnú asistenciu 3 700 osôb starajúcich sa o zdravotne ťažko postihnutých a seniorov, 300 náhradných rodičov, 63-tisíc poberateľov príspevkov na opatrovanie. To sú ľudia, ktorí doteraz stáli na okraji záujmu: „bol to ich problém“…
Aby sme si nemysleli, že každý na hranici chudoby si prilepší. Podľa Sulíka bezdetný chudobný pár so zdravotným postihnutím nedostane vôbec nič. Ale ako dodal, Boris Kollár má dostať na svoje deti 30-tisíc eur ročne.
Keď o sociálnej príkrosti začne hovoriť aj „najkapitalistickejšia“ strana, to už musí byť na Slovensku skutočne veľmi zle. Lenže pomôže sociálne slabým navýšenie o pár eur? Nepomôže. Potrebujeme prekopať celý sociálny systém. Kto sa na to odváži?