Prezidentka Zuzana Čaputová takto nedávno udelila Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy in memoriam za „mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj“ členom antikomunistickej odbojovej organizácie Biela légia. Lenže najzávažnejším momentom, čím sa jej členovia Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár o demokraciu pričinili, je (zrejme) zo strany navrhovateľov len fakt, že ich po vojne komunistická moc popravila. Pre milovníkov slzavého martýrstva zrejme dosť, pre vyzdvihnutie humanistických princípov hlboko pod bodom mrazu. Prezidentská kancelária, slušne povedané, šliapla poriadne vedľa.
„Úloha osobnosti v dějinách sestává prakticky z ochoty dotyčné osobnosti zemřít nebo nechat se zabít dříve, než stačila odvolat,“ deklamuje Karel Kryl v piesni Marat ve vaně. Čo lepšie vystihuje nehynúcu tendenciu ľudstva vidieť konanie jednotlivca vo vyhrotenom konflikte binárnou optikou, kde zrazu všetci potrebujeme pôsobiť ako morálni arbitri? Prezidentkin omyl v prípade Bielej légie ale nespočíva v tom, že ocenila niekoho, kto „nepodporoval SNP“ (ako sa ocenených zastal exkotlebovec Tomáš Taraba): nemusíme byť géniovia na to, aby sme uznali, že statočnosť či priam ľudskosť človeka sa nemeria výškou jeho ochoty „zemřít nebo nechat se zabít“, nech je to pre čokoľvek. Zásadný omyl tkvie v tom, že prezidentka ocenila ľudí, ktorí partizánov priamo udávali nemeckému gestapu, a to, že si nepreverila, akým navrhovateľom sa rozhodla dôverovať.
Zuzana Čaputová sa za svoj krivý krok ospravedlnila. V situácii, kde popri členoch Bielej légie prakticky vyznamenala aj obete ich konania, sa to javí ako jediné triezve riešenie. Napriek tomu, nie veľa politikov to dokáže.