Kto si myslel, že najhlasnejším kritikom vstupu dvoch škandinávskych krajín do NATO bude Rusko, musel byť prekvapený. Reakcia Putina bola dosť zdržanlivá. Šéf Kremľa vyhlásil, že vstup Fínska a Švédska do NATO nie je problém.
Putin si pravdepodobne uvedomil, že má maslo na hlave – pretože túto situáciu spôsobil on sám. Ak by nenapadol Ukrajinu, zostali by obe krajiny neutrálne. Zároveň si je vedomý toho, že do rozšírenia aliancie v prípade Švédska a Fínska nemôže nijako zasiahnuť, a tak je lepšie mlčať.
Na druhej strane je tu Erdogan, ktorý už má bohaté skúsenosti s vydieraním. Počas migračnej krízy v r. 2015 hrozil EÚ, že ak mu nezaplatí, zaplavia Európu milióny sýrskych utečencov. Uspel. Brusel mu za „ústretovosť“ Ankary prisľúbil otvorenie ďalších kapitol prístupových rozhovorov, urýchlenie procesu zrušenia vízovej povinnosti pre Turkov a hlavne 6 miliárd eur.
Teraz turecký prezident kritizuje Švédsko, pretože sa vraj správa príliš ústretovo voči Kurdom a ich strane PKK, ktorú Ankara považuje za teroristickú organizáciu. Okrem toho požaduje zrušenie zákazu predaja niektorých zbraní do Turecka.
Je zrejmé, že len blafuje a vstup napokon nezablokuje. Hoci Európa ho vníma ako handliara, jemu je to jedno, pretože sleduje vlastné záujmy. Domácemu publiku môže svoj prípadný úspech predať v nadchádzajúcich voľbách. A o to mu ide.
Navyše, Turecko má jednu z najväčších armád a najmä strategickú polohu, takže s ním je nutné počítať. O čo sa však pokúša chorvátsky prezident, je doslova fraška. Pretože vytiahnuť zástupný problém- volebný zákon v Bosne – je absurdné.
Ukazuje to však na iné. Ak má byť NATO organizáciou spoločných politických hodnôt a vzájomnej solidarity, tak nie je možné tolerovať, že niektorí členovia si z toho urobili trhací kalendár…