Ako povedal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Michal Šúrek, odsúdenie bývalého špeciálneho prokurátora určite nie je dobrým signálom toho, čo tu bolo v minulosti. Znamená to, že ten, ktorý mal dohliadať nad dodržiavaním zákona, sa spreneveril svojmu poslaniu. Prirodzene, vyvstáva otázka, koľko takých Kováčikov ešte behá po slobode a namiesto toho, aby hľadali spravodlivosť, ju všemožne ohýbajú.
Odsúdenie Dušana Kováčika je síce veľmi dôležitým momentom, no bolo by naivné myslieť si, že stačí na očistu justície. Pretože len ťažko možno uveriť, že ide o individuálne zlyhanie. Podľa všetkého bývalý špeciálny prokurátor bol iba jedným kolieskom vo veľmi sofistikovanom súkolesí.
Tento prípad je tou povestnou prvou kockou, ktorá však môže spustiť dominový efekt.
Skôr sa zdá, že tento prípad je tou povestnou prvou kockou, ktorá však môže spustiť dominový efekt. Naznačuje to aj odpočúvanie z poľovníckej chaty, kde Robert Fico povedal: „Keby Dušan tento prípad uhral, tak všetkým strašne, strašne pomôže.“ Z uvedeného citátu vyplýva, že Kováčik mal pre šéfa Smeru veľký význam a naznačuje, že Robert Fico má strach.
Čoho sa bojí? Že bude nasledovať niekto ďalší a po ňom ešte ďalší, až sa napokon kruh uzavrie?
Dá sa preto očakávať, že predstavitelia Smeru sa budú snažiť toto rozhodnutie všemožne spochybňovať. Už predtým sa vyjadrili, že nová vláda potrebovala „odpratať“ Kováčika z pozície špeciálneho prokurátora, aby tam mohla dosadiť svojho človeka (rozumej Lipšica). A preto si vraj vymyslela celý príbeh o 50-tisícovom úplatku a pomocou kajúcnikov ho poslala za mreže.
Podobne ako pri smrti Milana Lučanského sa dá očakávať, že túto svoju alternatívnu verziu príbehu sa budú snažiť predať svojmu publiku, a to im ochotne bude načúvať.
Len ťažko si však možno predstaviť, že by sudcovia poslali Kováčika do basy bez dôkazov. Napokon Najvyšší súd mu trest zmiernil zo 14 na 8 rokov, pretože bol údajne „neprimeraný“. A namiesto prepadnutia majetku mu uložili iba peňažný trest 100-tisíc eur.
Hoci Kováčik vinu nepriznal a tvrdí, že aj na smrteľnej posteli môže odprisahať, že žiadnych skutkov, za ktoré bol odsúdený, sa nedopustil, v podstate môže byť rád, lebo Najvyšší súd mu odpustil takmer polovicu trestu.
Tento prípad je však poučný aj z iného dôvodu. Na jeho začiatku v roku 2004 stojí Dušan Kováčik, do ktorého sú vkladané nemalé nádeje. Na konci je človek, ktorý podľahol vábeniu korupcie. Znamená to, že nik nie je dokonalý, a o to viac sú potrebné nezávislé inštitúcie, ktoré dohliadajú na dodržiavanie spravodlivosti. Aj v prípade, že zlyhá jeden z najvyšších strážcov zákona.