Aby sme si to zhrnuli – v utorkový večer 17. mája minister financií zaslal konkrétny návrh zmien zákona svojim koaličným partnerom. O deň nato ho schválili na rokovaní vlády spolu so skráteným legislatívnym procesom a o týždeň aj v parlamente. Zákon, ktorý predstavuje miliardovú záťaž ročne na štátny rozpočet, sa zrodil za jeden týždeň.
Podľa Matoviča vraj museli znásilniť legislatívny proces, pretože inak by jeho návrh prevalcovali „zaujaté progresívne médiá a opozícia spolu so Sulíkom”. Tým v podstate priznáva, že jeho návrh by prehral v súboji ideí s konkurenčnými návrhmi. Pravdepodobne tak sám rozumie, že riešenia sú aj iné, a jeho nápad by testom verejnej diskusie nemusel prejsť, ak by sme sa začali pýtať na detaily. A tak sa rozhodol „progresívny valec” preraziť v krátkom procese „bagrom” a rozbiť posledné čriepky nádeje, že po svojom minuloročnom debakli koaliční partneri dokážu ustrážiť jeho nezbedné rožky.
Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa zdalo, že predstavitelia krehkej koalície si vstúpili do svedomia. Naskytla sa nádej, že pod vplyvom širšieho kontextuálneho rámca zápasu demokracie proti rôznym formám autoritarizmu si uvedomia nezmyselnosť svojich žabomyších konfliktov. Dnes totiž nejde len o politické prežitie samozvaných demokratov. V prvom rade ide o úsilie navrátiť dôveru v demokratické inštitúcie prostredníctvom zodpovedného vládnutia a dodržiavania pravidiel.
Namiesto toho sa nám však dostalo len studenej sprchy. Matovičov bager rozoral zaužívané pravidlá a pri obhajobe dôvodnosti vlastnej spúšte sa ešte oháňal mečom bojovníka proti „progresívnemu úpadku”. Podobnosť s cárovičom z Kremľa či s autokratom z Budapešti číro nenáhodná. Ide o rovnaký typ falošných spasiteľov a princov so svätou zástavou, ktorí bojujú proti fikcii liberálneho úpadku, umelo vyrábajú krízy a manipulujú emóciami. Snyderovi politici večnosti takto odpútavajú pozornosť od vlastnej neschopnosti reformovať spoločnosť a vedú občana, aby v krátkych intervaloch pociťoval striedavo triumf a frustráciu – budúcnosť utápajú v prítomnosti.
Mali by sme si väčšmi uvedomiť, že bez ohľadu na obsah návrhu (ktorý kritizuje laická i odborná verejnosť) je spravidla dôležitejší proces jeho prijímania. Zmysel legislatívneho procesu a širšej celospoločenskej diskusie spočíva v teste racionality návrhu a zodpovedaní otázok či náhodou neexistujú aj účelnejšie a efektívnejšie riešenia problému.
Každé jedno znásilnenie pravidiel predstavuje ďalší dielik do mozaiky kolektívnej traumy časti spoločnosti nespokojnej s ideálmi, ktoré demokracia na jednej strane prezentuje, a na strane druhej (ne)realizuje.
Účelové „bagrovanie” inštitucionalizovaného procesu v mene presadenia osvieteného návrhu len svedčí o tom, že Igor Matovič nevie alebo nechce pochopiť hlbšie dôsledky svojich „atómoviek”. Každé jedno znásilnenie pravidiel či nepísaných dohôd predstavuje ďalší dielik do mozaiky kolektívnej traumy časti spoločnosti nespokojnej s ideálmi, ktoré demokracia na jednej strane prezentuje, a na strane druhej (ne)realizuje. Škoda len, že sa k tomuto demokratickému deficitu pristupuje s ešte väčšou nezodpovednosťou než k tomu rozpočtovému.