Nestojí za ním žiadne nevypočítateľné šialenstvo Vladimira Putina, ako sme sa sprvoti domnievali. Korene sú oveľa hlbšie. Kremeľ nezamýšľal žiadnu veľkú vojnu. Chcel obsadiť Kyjev, zvrhnúť vládu, nastoliť bábkovú vládu a privlastniť si polovicu Ukrajiny. Aj keby sa to podarilo s minimom obetí, išlo by o historický zlom. Našťastie, Ukrajinci metropolu ubránili. Rusko sa odhalilo v plnej nahote: slabá, zastaraná a dezorganizovaná armáda, zlá logistika a nesprávne a falošné informácie. Nielen tie vojenské, ale aj informácie o nacistoch, o nadšení a láske väčšiny obyvateľstva východnej Ukrajiny k Rusku. Lži a klamstvá dnes už totalitného režimu.
Zlé a mylné informácie sú hlavnou príčinou celej ruskej invázie. Paranoja z NATO a USA, bludy o nenávisti k nevinnej ruskej duši, snenie o veľkom eurázijskom Rusku. To nespadlo z neba. Už vyše desať rokov sú Rusi masírovaní novou štátnou ideológiou kresťanského fašizmu Ivana Iljina (ako to výstižne popísal Timothy Snyder v knihe Cesta do neslobody). Nechceli sme vidieť, čo sa deje v Rusku. Zakrývali sme si oči pred budovaním novej eurázijskej ríše. Vôbec celý plán eurázijskej únie Ruska, Kazachstanu, Bieloruska a polovice Ukrajiny bol od počiatku pofidérny. Nemá ani ekonomický, ani demografický potenciál.
Lenže toto scestné presmerovanie postsovietskeho Ruska je okrem iného aj dôsledkom odmietnutia jeho integrácie do EÚ a NATO, čo mu dali západné veľmoci na vedomie v prvej polovici tohto storočia. Západ zlyhal pri integrácii Ruska po konci studenej vojny.
Putin nepochopil (na rozdiel od Číny), že novodobé dejiny sa odohrávajú na poli ekonomiky a technológií, nie na obrátení sa do minulosti. Zvolil si radšej cestu rozleptávania Západu, hybridnej a nakoniec reálnej vojny.
Putin nepochopil (na rozdiel od Číny), že novodobé dejiny sa odohrávajú na poli ekonomiky a technológií, nie na obrátení sa do minulosti. Zvolil si radšej cestu rozleptávania Západu, hybridnej a nakoniec reálnej vojny. Výsledok? Desaťtisíce mŕtvych Ukrajincov i Rusov, 200-tisíc odvlečených detí niekam na Ural či Sibír. Krutosti a masakre v Buči, Ilpini, Černihive a kdekade inde. Mŕtve telá „zradcov“ pohodené na ulici, masové hroby, znásilnenia. Či úbohé krádeže domácich spotrebičov zasielané do matičky Rusi. To je tá čistá ruská duša? Ale buďme féroví: barbarstvá sa dejú v každej vojne – v bývalej Juhoslávii, Iraku či nedávno v Islamskom štáte – často v podaní západoeurópskych občanov.
Tento konflikt nemá ani vojenské, ani ekonomické riešenie. Odpojenie sa od ruskej ropy a plynu vojnu nezvráti. Naopak, oslabí krajiny EÚ, vyvolá zbytočné napätie živené ruskou propagandou. Potrebujeme okamžité prímerie a rokovanie. O čom? O stiahnutí ruských vojsk, o prípadných referendách pod patronátom OSN. To sa neudeje zo dňa na deň. Čas sa musí využiť na integráciu Ukrajiny do EÚ. Nie plnohodnotnú. To je falošná ilúzia, na ktorú môžeme doplatiť. Zladenie legislatívnych či technologických noriem si vyžiada roky. Aj naučiť sa tolerovať rôzne menšiny.
Ak ľudia na okupovaných územiach dostanú slobodne na výber medzi do európskych štruktúr integrovanou Ukrajinou a izolovaným chudobným Ruskom, nebudú váhať. Pre Kremeľ to bude šach mat. Pre Rusko ako krajinu signál, že je čas na historickú zmenu k nepredstieranej demokracii a slobode.