Jahody a čerešne, tak trochu symbol nášho stredoeurópskeho blahobytu a radosti zo života. Statné krásne čerešne vždy rástli vari i v tej najzabudnutejšej záhrade či zdivené kade-tade pri lesoch. Kto niekedy „nekradol čerešne“, ani nemal detstvo. A za jahodami tiež nebolo treba chodiť ďaleko, aj v tej najmenšej, dokonca i mestskej záhrade si ich bez väčšej námahy vypestoval aj amatér.
Dnes je iný trend a tiež nemálo populárny. Po Slovensku sa rozrástli jahodové plantáže i čerešňové sady, kde ručný zber modernému človeku bez samozrejmého prístupu k záhrade dodá pocit, že je ekologický, že podporuje prepadnuté lokálne hospodárstvo, že má (dnes už skoro exotický) kontakt s pôdou a navyše aj ušetrí. Jahoda odkmasnutá priamo spod slnečných lúčov chutí inak ako hygienicky vyhovujúca, plastom obalená a zväčša čuchovo celkom bezchybná plodina zo supermarketu. Rodinné farmy sa tešia vysokej návštevnosti samozberačských famílií na svojich jahodoviskách a prehliadnu aj to, že po nich neraz zostane spúšť ako po nájazde sarančí.
V západnej Európe, v USA i v Kanade – vo svete, ktorý je meradlom pokroku, je tento trend už relatívne starý. Vyvinul sa ako alternatíva k radikálnemu povojnovému spriemyselneniu všetkých sfér života, v ktorom sa aj poľnohospodárstvo či chov zvierat zmenilo na priemysel. Opúšťaním rodinných záhrad a premieňaním alternatívneho satelitného vidieka na oblasť, kde nesmrdí močovka, neohýbame sa nad hriadkami a vietor nestrapatí frizúry možno máme pocit, že sme už menej zaostalí a väčšmi moderní.