Tá klesla do hĺbok, aké sme si nevedeli predstaviť. Ešte v roku 2011, teda celkom nedávno, bolo na pultoch slovenských obchodov 50 percent potravín vyrobených na Slovensku. Odvtedy sa pri kormidle vystriedali jedna čisto akože ľavá vláda, potom pravo-ľavá a napokon vláda, ktorej sa ťažko hľadajú prívlastky. Všetky hovorili o oživení sebestačnosti a potravinovej bezpečnosti. Výsledok vidno s odstupom času – namiesto vzostupu trvalý pokles. Z potravín sa stal výhodný marketingový nástroj a teraz neznesiteľne horúci zemiak.
Obyčajnému smrteľníkovi nič nehovoria ceny pšenice, kukurice či slnečnice, zato si pamätá, koľko stáli ešte pred rokom či dvoma rožky, chlieb, mlieko, maslo. Štvrtinu zo všetkých výdavkov slovenských domácností tvoria potraviny, v prípade dôchodcov sú náklady za jedlo a nápoje ešte vyššie. Aké budú v jeseni a zime, keď inflácia ešte pred letom prelomila hranicu desiatich percent a celá sa automaticky premietla do cien väčšiny potravín?
Schopnosť Slovenska zobrať svoj potravinový osud pevne do rúk klesla nielen v dôsledku vojny na Ukrajine, v našom malomocenstve sa premieta dlhodobé podcenenie potravinovej otázky. Krajina, ktorá mala pred 30 rokmi napriek množstvu výhrad konsolidované potravinárstvo, ho má zdevastované ako máloktorá iná v Európe. Ostatne vo výkone nás už dávno predbehlo Poľsko a kto by to bol povedal, aj Rumuni spravujú svoje poľnohospodárstvo lepšie. Sme tam, kde sme, lebo namiesto poctivej práce iba vajatáme.