Pivo od roku 2002, keď jeho priemerná spotreba na Slovensku dosiahla 92 litrov na hlavu, niekoľkokrát zdraželo. Nepoložilo ani jednu vládu, ale vyššia cena racionalizovala spotrebu.
Nevedno, čo urobí zdražovanie piva, ktoré celkom určite príde tohto roku. Niet pred ním uhnutia. Kto vlastne roztáča ceny? Nepochybne olej do ohňa priliala vojna na Ukrajine. No už menej sa hovorí o tých, čo stoja v pozadí. Do obchodu s obilninami vrátane sladovníckeho jačmeňa, bez ktorého sa nedá vyrobiť pivo, sa vložili špekulanti najrôznejšieho kalibru.
Slovenských aj českých pestovateľov obchádzajú zahraniční obchodníci, mnohí sú z Poľska, iní z Talianska či z Rakúska. Hovorí sa, že miestami skúpili úrodu na koreni. Pre seba? Nie, budú ju ďalej predávať nielen svojim spracovateľom, ale aj ďalším obchodníkom a tými sú rôzne aj penzijné fondy.
Súčasné zdražovanie núti znova prehodnotiť koncept rozvoja slovenského poľnohospodárstva. Ak hovoríme o slade, ktorý je ojedinelým slovenským exportným fenoménom, nie je o ňom vôbec zmienka v strategickom rozvojovom pláne. Pritom jačmeň, z ktorého sa vyrába, Slovensko vždy vedelo pestovať, malo vynikajúce vlastné odrody. Aby sa však presadilo na zahraničných trhoch, bolo by dobré, keby pestovatelia mali vlastnú odbytovú spoločnosť, vlastnú značku.
O týchto veciach sa málo hovorí. Oprávnene sa bojíme zdražovania, ktoré ide naprieč celým potravinárstvom. Pivo bolo a je súčasťou našej kultúry, ale aj nekultúry, neschopnosti položiť pevné základy odvetviu, ktoré, keby poriadne fungovalo, lepšie by tlmilo aj cenové vlnobitie.