Verili, že presunúť vinu na iných nie len očistí ich samotných, ale im dokonca pomôže k zvýšeniu popularity. Jediným činiteľom, ktorý by mohol túto rovnicu narušiť, je čas a neschopnosť rozlíšiť v ňom, kedy podobná politika prestáva platiť.
Minister financií Igor Matovič o tom niečo vie a v minulosti sa mu táto stratégia aj celkom vyplácala. Voľby s prehľadom vyhral, pretože ľudová túžba po antikorupčnom boji bola silnejšia, než racionálna schopnosť rozlišovať medzi dramatickým hnevom ukričaného aktivistu a jeho politickými schopnosťami viesť štát (o vzdelaní radšej nič, lebo to už dávno prestalo byť kritériom na čokoľvek). Kým bolo ľahké všetko zlé zosobňovať v arcinepriateľovi Ficovi, Matovičovi sa ako-tak darilo. V nadchádzajúcom období, poznamenom predovšetkým pandémiou, nadšenie postupne ochabúvalo. Istý čas sa dalo argumentovať tým, že v neznámej situácii stroskotávajú aj ostrieľanejší politici, ale onedlho bolo zrejmé že politika je presne toto – schopnosť triezvo uvažovať aj v akokoľvek neočakávanej situácii. Preferencie Igora Matoviča klesali s rastúcimi nekompetentnými rozhodnutiami a koaličnou krízou. Už pred rokom politilógovia jasne hovorili o tom, že ak ho bude verejnosť vnímať ako deštrukčný prvok vo vláde, jeho prepad bude rekordný. A premešká aj príležitosť presunúť zodpovednosť na iných.
Zlovestné „do roka a do dňa“ tu už máme. Podľa výskumu agentúry AKO pre reláciu Na hrane vykonanej na vzorke tisíc respondentov je pre 82 % voličov negatívna postava. Človek by sa skôr pýtal, kde sa nabralo tých okolo 9% spokojných opýtaných občanov, Matovič je však i v tejto situácii schopný pred kamerami odohrať monodrámu, kde „neprajníkov“ vo vlastných radoch pohotovo označí za neprajníkov „pomoci rodinám“, svoju nepopularitu zvalí na médiá a nespokojní učitelia a učiteľky by zrejme ani neboli v uliciach, keby to celé nebol zosnoval – Smer a „druhý Smer“. Lenže čas, keď stačilo chyby zvaliť na druhých a nemusieť tak „nič riešiť“, uplynul. Ostáva si to už len všimnúť.