Ako jedno z vysvetlení sa núkajú časté útoky v politickom boji. Je pochopiteľné, že ak médiá plnia funkciu strážneho psa, pristihnutí populisti budú štekať späť. Ak politik nevie alebo nechce odpovedať na otázku na telo, zaútočí na zdroj informácie a podkope jeho dôveryhodnosť. Túto základnú taktiku politici zneužívajú už nejaký ten piatok. Od legendárneho Mečiarovho „ešte raz sa ma to opýtaš a takú ti…” cez Ficove protislovenské prostitútky až po Matovičove konšpirácie o progresívnom komplote v redakciách. Odhliadnuc od scestnosti týchto príbehov, ide len o časť väčšej mozaiky.
Hlavný problém je celosvetový a spočíva v narastajúcom prispôsobovaní sa médií logike trhu. Či už ide o bulvárny článok o najväčších prsiach v Hollywoode, alebo o kvalitnú investigatívnu analýzu, hodnota kliku pre účely reklamy má rovnakú váhu. Na túto ideu poukazuje aj filozof Jürgen Habermas, podľa ktorého trhové mechanizmy a honba za profitom sťažujú médiám uspokojovanie informačných a vzdelávacích potrieb občanov. Bez voľného pohybu informácií, za ktorý vďačíme dôkladným analýzam, a bez podpory diskusie znalosťami, ktoré nemôžu byť lacné, stratí verejné posolstvo svoj zmysel.
Adekvátne vyvažovanie medzi ziskom a kvalitou obsahu je jednou z najväčších výziev žurnalistiky v 21. storočí. Poľský akademik Karol Jakubowicz ako riešenie ponúka financovanie menej ziskového, ale zato kvalitného obsahu tým „tuctovejším”. To však samo osebe nestačí.
Kvalitné médiá sú neoddeliteľnou súčasťou demokracie. Okrem prinášania „breaking news” a investigatívnej žurnalistiky by mali vierohodnejšie sprostredkovávať verejnú diskusiu a smerovať ju k riešeniam. Ak ľudia vnímajú médiá ako neobjektívne, je to práve z dôvodu nedostatočného reflektovania rôznych názorov a sústredenia sa viac na problémy ako na ich riešenia.
Tu však opäť narážame na limity trhovej logiky. Zbieranie stanovísk od viacerých dotknutých strán problému si vyžaduje intenzívnejšiu prípravu, analýzu, a hlavne čas. A čas sú peniaze. Ako sa teda vymotať z tohto začarovaného kruhu?
Odpoveďou sú moderné technológie. Také, ktoré umožňujú presnejšiu reflexiu spoločenských nálad a zmysluplnejšiu účasť občanov na hľadaní riešení. Trend klesajúcej dôvery nezažívajú len médiá, ale aj demokratické inštitúcie. Dôvodom je obdobne strata viery v zmysluplnosť procesu a vplyvu nad jeho výsledkom. To plodí neochotu zúčastňovať sa „hry” a frustráciu zo systému.
Médiá nežijú v izolovanej bubline. Sú významným a vplyvným hráčom na celospoločenskej šachovnici. Ak však ostatní hráči nie sú spokojní s ich ťahmi, riešením nie je hľadať vinníka, ale odpovede na otázku, ako to robiť lepšie. Tak, aby bol vlk sýty a aj ovca celá. Konkrétne riešenia existujú, stačí ich len dvihnúť zo zeme. Máme však na to odvahu?