Keď Richard Sulík v stredu oznámil, že SaS vypovedá koaličnú zmluvu, mnohí si možno spomenuli na podobnú situáciu, keď Andrej Danko v auguste 2017 pohrozil, že povalí vládu. Napokon z toho bola len kratučká letná búrka, no zásadný rozdiel bol v tom, že šéf SNS vypovedal koaličnú zmluvu bez udania jasného dôvodu. Richard Sulík však veľmi jasne pomenoval hlavnú príčinu, ktorou je pôsobenie Igora Matoviča vo vláde.
Núka sa teda jednoduché riešenie – keďže koaličná zmluva je v poriadku a prepisovať ju netreba, treba odstrániť príčinu napätia v koalícii. Lenže niekedy tie najjednoduchšie riešenia bývajú tie najzložitejšie. Nemožno čakať, že Matovič ustúpi. Urobil to už raz a druhýkrát takéto poníženie nemôže pripustiť, pretože by tým potvrdil, že vlastne celé jeho 12-ročné pôsobenie v politike bol jeden veľký omyl. Túto frašku tak bude musieť dohrať až do trpkého konca.
Sulíkovo ultimátum znamená koniec koalície, ako ju poznáme: tentoraz to už vládny štvorlístok nemôže uhrať do stratena. Niečo sa musí stať. A keďže je nepravdepodobné, že Heger dokáže presvedčiť Matoviča, aby odišiel, najpravdepodobnejší je scenár, že vládu opustí SaS.
U matovičovcov nemožno čakať ani „palácový prevrat“, pretože OĽaNO stojí a padá s Matovičom. On je stelesnením OĽaNO a hnutie bez neho je prakticky nepredstaviteľné. Výmenu na poste predsedu by asi neprežilo.
Núka sa ešte overená slovenská „klasika“ – odtrhnutie časti poslancov a založenie nového subjektu. Ak by mal Heger odvahu, prichádza jeho hviezdna chvíľa. Od politika, ktorý nemá ani štipku asertivity, však ťažko očakávať, že by sa postavil proti svojmu straníckemu šéfovi a buchol do stola.
Na druhej strane je nepravdepodobné, že by Sulík zo svojich požiadaviek poľavil. Po tom, čo prekročil rubikon, je cesta späť nemožná.
Núka sa tak jediná možnosť, a tou je menšinová vláda. Napriek tomu, že s takouto formou vládnutia Slovensko nemá takmer žiadne skúsenosti, za danej konštelácie môže byť tento model úspešný. Vzhľadom na to, že SaS opúšťa vládu, ocitá sa vo veľmi prekérnej situácii. A keďže nechce mať nálepku rozbíjača vlády a nekonštruktívnej opozície, musí sa správať „štátotvorne“, čo ocenia jej voliči. To znamená, že podobne ako odídenci Tomáš Valášek a Miroslav Kollár zahlasuje za návrhy, ktoré bude považovať za prospešné. Takýto model vládno-opozičného spolužitia tak automaticky nemusí znamenať pád Hegerovho kabinetu.
Naopak, nie je ani v záujme liberálov, aby sa konali predčasné voľby. Okrem toho, že je to technicky komplikované, v podstate by skočili na lopatu Robertovi Ficovi, čím sa dostali do roly komplicov Smeru a čo by pochovalo ich ambície byť lídrom pravice.
Táto letná vládna kríza rozhodne nebude kratučká, a hoci nemožno vylúčiť ani rôzne prekvapenia, isté je v tejto chvíli len jedno: ľudia, ktorí verili, že zmena je možná, po dvoch rokoch „bačovania“ Igora Matoviča pravdepodobne stratia vieru v to, že u nás existujú politici, ktorí dokážu zodpovedne spravovať veci verejné. Ako spieva Miro Žbirka v jednej skladbe Modusu: „Len smútok zostane v nás.“