Ak mala hlava štátu nejaké výhrady či pochybnosti o dlhoročnom diplomatovi, prečo mu to nepovedala na ich stretnutí v Grasalkovičovom paláci? A ak sa jej niečo nepozdávalo až potom, prečo mu to diskrétne neozrejmila? Nemusela by sama, stačilo by prostredníctvom zamestnanca prezidentskej kancelárie. A prečo si v paláci nenašli počas niekoľkých mesiacov aspoň pár minút, aby sa to Gáborovi pokúsili vysvetliť, zvlášť preto, že sa dlhý čas usiloval o stretnutie s kýmkoľvek z najbližšieho okolia Čaputovej?
Reakcia Grasalkovičovho paláca pre Pravdu, že „prezidentka nezmenila názor a nedala ani žiadny predbežný súhlas s návrhom ministra", pôsobí prinajmenšom ako zahmlievanie. A v hmle sa nachádza podozrenie, že Čaputová možno vyhovela niekomu, kto pritom nemá právomoc rozhodovať o vymenovaní za veľvyslanca. Keby to naozaj bola pravda, tak je to z princípu znepokojujúce, pretože prezidentka je najvyššie postavený ústavný činiteľ. V takom prípade kto fakticky rozhoduje za Čaputovú?
Treba jej uznať, že zo ženy bez predchádzajúcich politických skúseností sa stala štátnička, s ktorou sympatizujú aj mnohí, čo ju nevolili. Zaslúži si tiež pochvalu, že v zahraničí ju vnímajú ako zdatnú a slušnú líderku, čo je Slovensku veľmi na úžitok.
Postoj Čaputovej ku Gáborovi je však prešľap, ktorý poškodzuje jej dobrý imidž. Škoda, že sa k diplomatovi nezachovala transparentne. Tá Čaputová, ktorá keď kandidovala v prezidentských voľbách, na Facebooku napísala vetu: „Prispejte na kampaň, ktorá je transparentná." A transparentnosť je jednou z jej najbližších hodnôt…