S potravinami sa tam bez problémov miešal akýkoľvek iný spotrebný tovar – textil, elektronika, všetko pod jednou strechou, a pre masy príjemný pocit pohodlia a prepychu ako „bonus“, navyše v akciách a zľavách. Hypermarket a osobné auto sa stali symbolom doby, ktorá v týchto rokoch prežíva svoje patetické finále. Super či hypermarkety, medzičasom rozšírené do celého sveta, so všetkým pod jednou strechou a bezkonkurenčnými cenami, spievajú labutiu áriu. A spolu s nimi celý široký ekonomický sektor.
Hľadiac do tváre záhuby sú ako prví na rane dodávatelia – poľnohospodári a výrobcovia. Veľké reťazce sa už dávnejšie pokúsili prispôsobiť novým podmienkam, pretože doba je iná: Ak boli v ošiali masovosti minulých desaťročí malé prevádzky a lokálni zásobovatelia v centrách miest odsunutí na vedľajšiu koľaj, dnes je v móde zas to, čo je „naše“. Okrem iných daní si globalizácia a gigantizmus prevádzok vyžiadali aj daň ekologickú, a tu sa dnes paradigma obracia. Mnohé reťazce teda zmenili svoju politiku na podporu domácich produktov a na pultoch sa objavili štítky s označením „vyrobené na Slovensku“. Napriek tomu viacerí slovenskí výrobcovia z reťazcov odchádzajú, pretože už nemôžu klesnúť s cenami. Bilo by sa to, ich slovami, s konceptom kvality.
V oblasti potravín sa obchody pustili do krutej cenovej vojny. Dodávatelia sú pod tvrdým tlakom – až 70 percent potravinového tovaru v Európe ovládajú veľké distribučné spoločnosti. Lenže aj donedávna neohrozené hypermarkety už asi 15 rokov ustupujú: to, čo im prináša najvyšší zisk, už nie sú potraviny, ale nepotravinový spotrebný tovar. Pri cenách potravín dokážu nalákať len na akcie a zľavy, za pretrvávajúceho princípu, že kasu treba naplniť stoj čo stoj, a najmä rýchlo. A čím viac zliav, tým o viac peňazí prichádzajú. Navyše, vo svojej labutej piesni sú takisto osamelí a pod tlakom. Na obzore už jasne vychádza slnko nového nebezpečného hráča: internetový obchod pochopil, že obchodovanie s potravinami je zásadnou časťou svetovej ekonomiky. S reťazcami sa maznať nebude.