Paradox tohto javu dlhodobo priliehavo vystihuje záverečná scéna zo starého československého filmu Bílá paní: Vedenie mestečka pozve na slávnostný prechod cez otvorený nový most všetkých obyvateľov, ktorí potom s úsmevom plávu cez rieku – most tam totiž nie je. Keď náš hrdina namietne, že tam „žádný most není“, schladí ho jeho dlhodobo pragmatická manželka: „Drž hubu a plav.“
Okrem grafov býva najlepším ukazovateľom zlepšujúcej sa kvality života spokojnosť obyvateľov krajiny, ktorá preváži negatívne javy. A pretože nám mnohým v hlave utkvelo, že najvyspelejšia spoločnosť býva tá, ktorá sa vie najlepšie postarať o najzraniteľnejšie zložky obyvateľstva, prirodzene by sme očakávali, že sa k nim radia aj ľudia na dôchodku. To by však nebol dôvod spúšťať petíciu na podporu dôchodcov. Podpismi sa má dosiahnuť mimoriadna valorizácia dôchodkov a vyplatenie 14. dôchodku ešte v novembri. Petícia má názov „Aj seniori chcú dôstojne žiť“.
Samotný fakt, že sa za „dôstojný život“ musia zbierať podpisy v krajine, kde sa ustavične rieši taká alebo onaká „prorodinná politika“, je na zamyslenie. Podľa Valérie Pokornej z Jednoty dôchodcov Slovenska sme lídrami v odkladaní pomoci svojim občanom. Len v našom bezprostrednom okolí boli vzhľadom na rastúcu infláciu jej očakávané „neočakávané“ rozmery prijaté opatrenia na podporu sociálne najslabších vo všetkých skupinách obyvateľov. Celospoločenská nálada je približne taká solidárna ako solidarita s kýmkoľvek okrem seba: Isteže nie každý človek v dôchodkovom veku trie biedu, to sa však dá povedať o úplne každom, kto mal v živote „individuálne šťastie“. Čo nie je to isté, ako to, že sa „viac snažil“.
Kým sa u nás bude pomoc obyvateľom – vrátane dôchodcov – vnímať ako vynútené hádzanie zvyškov žrádla nemilovanému psovi alebo ako výhra v lotérii (očkovací bonus!) a nie ako systémový problém, môžeme mať akokoľvek silné reči o prosperite a víziách lepšieho života. Stále za nimi budeme kráčať po moste, ktorý neexistuje.