Reprodukčné práva žien na základe rešpektu k priznaniu, že dokážu samostatne myslieť a majú právo osobného rozhodovania za veci týkajúce sa ich života, patria medzi najmladšie vydobyté ľudské práva. A predsa kohosi v najtemnejších hĺbkach živočíšnej psychiky stále náramne… hnevajú.
Slovenskí politici radi používajú floskuly o našom úspešnom dobiehaní tzv. vyspelého sveta, no sú to Andersenove cisárove šaty. V skutočnosti sme „nahatí“ až-až: v bytostne dôležitých otázkach, ako sú dostupnosť zdravotníctva, rešpekt voči pacientovi aj voči lekárovi a z toho priamo vyplývajúca bezpečnosť pacienta, sme na chvoste 52 európskych krajín. V poskytovaní interrupčnej starostlivosti sme na priečke 43. Ženy musia prekonávať prekážky ako vo videohre na ceste za svätým grálom, no je to námaha podstatne menej zábavná: veľké vzdialenosti, vysoká cena, odmietanie legalizácie interrupčnej tabletky, ktorá je inde osvedčená už 20 rokov, a celkom v cieli správanie rodiny a lekárov neraz horšie, ako keby boli dobytok. Chodiaci inkubátor, a šlus. Buď ticho, roď, trp a nikdy, nikdy nereptaj! Najviac sa to samozrejme týka tých, ktoré už dostatočne facká a zo všetkých strán kope ich sociálny status.
Štatistiky, najmä tam, kde je možnosť legálneho potratu minimálna, sa niekedy rady chvália, ako ich počet klesá. To je aj prípad Poľska a tiež sú to len vyšperkované cisárove šaty: v skutočnosti sú tisícky ženských ochotné prekonávať hranice, len aby svoje rozhodnutie zrealizovali. Ak si ani to nemôžu dovoliť, na scénu ľahko vstúpia anjeličkárky. Možno sa takýto „rustikálny“ motív niekomu zdá romantický, ale verte, nie je. A na Slovensku máme inej „romantiky“ dosť, naozaj nepotrebujeme ešte aj túto.