Nie je žiadne tajomstvo, že Bratislava patrí k najdrahším metropolám stredoeurópskeho priestoru, hneď po Varšave. Nepredbehla ju dokonca ani Praha, hoci celkovo sú na tom v Českej republike s bývaním ešte o niečo horšie. Nárast cien u nás v poslednom čase stúpol o 20 % – priemerná cena za štvorcový meter sa pohybuje okolo 2 650 eur. V cenových reláciách sa pritom ešte vôbec nemusí odzrkadľovať kvalita takéhoto bývania, teda nielen samotné technikálie, ale aj prostredie a jeho funkčná vybavenosť a rozmanitosť. V tom napríklad v našom priestore dlhodobo kraľuje Viedeň.
Nie sú to však len vysoké ceny za byty a dlhodobo chaotická (ne)vízia mestského rozvoja, čo u nás primnohým ľuďom spôsobuje nočné existenčné mory, pretože ak vás nezabezpečili starí rodičia, ktorým sa po Novembri naskytla možnosť zreštituovať alebo opätovne odkúpiť byt, celoživotne vás bude dusiť bremeno hypotéky, komerčného nájomného alebo strach, kde sa ocitnete, keď hypotekárne bublina vybuchne ako supernova. Problémom je aj „monokultúrnosť“ nášho spôsobu bývania a neznesiteľne sa zväčšujúca priepasť medzi regiónmi vyvolávaná exodom z vidieka a vysokou centralizáciou pracovných možností.
Oná z dlhodobého hľadiska skazonosná „monokultúrnosť“ spočíva najmä v tom, že (opäť napríklad na rozdiel od Viedne) v rámci EÚ sme treťou krajinou, kde žije najviac ľudí vo vlastnom a hoci by o to ani záujem nemali, nie je na výber. Nemáme trh s nájomným bývaním a pojem „štátne nájomné byty“ sa medzičasom stal archaizmom. Výsledkom je obraz mesta, v ktorom sa síce horúčkovito stavia, no reálne bývanie nie je ľudským právom, ale útrpným bojom o život a rozmanitosť mestských štvrtí zaniká v dôsledku džentrifikácie.