Prvá fáza vojny v Afganistane – zosadenie Talibanu – trvala len dva mesiace. V druhej mal byť Taliban porazený aj vojensky. V tretej (po roku 2008) sa Barack Obama rozhodol dočasne zvýšiť počet vojakov, čo kráčalo ruka v ruke s doktrínou, že sa tak dá zabrániť opakovaným vzburám. Jej súčasťou bol aj plán postupného stiahnutia vojsk USA a NATO, naplánovaný na rok 2011. Ale chybička sa kdesi vlúdila: Kým v roku 2001 Taliban nemal širokú podporu, v júli 2021, keď sa začalo sťahovanie vojsk z Afganistanu, Taliban víťazne obsadil všetky veľké mestá. Obrazu katastrofy, ktorý sa mal interpretovať ako víťazstvo, nasadil korunu minister zahraničných veci USA Anthony Blinken, keď vyhlásil, že cieľom misie bolo „zabiť Usamu bin Ládina, a to sa podarilo“.
Akurát, že v Pakistane v roku 2011, a akurát, že keď to vyhlasoval, ono „zničené islamistické hnutie Taliban“ práve triumfálne vpochodovalo do Kábulu. Dnes je Afganistan plne v jeho moci, zaťažený okrem toho aj embargom zo strany medzinárodných inštitúcií, v dôsledku ktorého 20 miliónov Afgancov nemá čo jesť, čo vedie napríklad k tomu, že rodiny predávajú svoje deti. „Trvalá sloboda“ sa zmenila na hladomor. Ako sa vyjadril bývalý minister pre medzinárodný rozvoj Spojeného kráľovstva Rory Stewart, jeden z najväčších znalcov regiónu, fiasko vojny v Afganistane je koncom liberálneho intervencionizmu.
Prečo? Túto otázku si kládli Briti, keď omámení víťazstvami impéria v čínskych ópiových vojnách dostali zrazu „nafrak“ od afganských pastierov kôz; ako aj Sovieti, ktorí počas svojej okupácie Afganistanu nepriniesli len právo „krátkych sukní“ pre ženy, ale aj pol milióna mŕtvych vidiečanov. Pre Afgancov je táto posledná vojna len ďalšou kapitolou v dlhej histórii cudzieho intervencionizmu a bitiek o sféry vplyvu. Názorne ukazuje, aký krehký systém také bitky prinášajú – akurát dnes už s globálnymi dôsledkami.