A predsa – ani sme si nevšimli, kedy – sa toto všetko zmenilo na povinnosť. Práca, cestovanie, a hlavne to, čo jeme a v akej kvalite, právo na pitnú a úžitkovú (!) vodu sú čoraz menej otázkou voľby. Pre čoraz širšie masy ľudí je to nutnosť. Keď presne pred polstoročím, v roku 1972, vydal Massachusettský technologický inštitút (MIT) štúdiu Hranice rastu (The limits to growth), prosto a jasne oznámili, že priemyselná civilizácia založená na ekonomickom raste nutne speje k zrúteniu.
Súčasťou predpokladaného scenára bol klimatický kolaps, vyčerpanie prírodných zdrojov, nedostatok potravín, vody, konflikty a nútená ľudská migrácia takých rozmerov, opisy akých sa zachovali naposledy v starovekých správach a pre nás mali nádych mytológie.
Veľký otras sa blíži. Ak sme doteraz považovali masové presuny vidieckeho obyvateľstva do miest, čo bol fenomén typický najmä pre 20. storočie s najväčším dopadom na krajiny tretieho sveta, naše storočie už teraz zažíva pohyb nielen do najbližšieho mesta, ale naprieč svetadielmi. Pre státisíce ľudí to nie je a nebude ani otázka slobodnej voľby, ale otázka holého prežitia.
Už aj samotná naša stále relatívne prosperujúca európska stredná trieda sa prepadáva do situácie, keď bude väčším privilégiom môcť ostať, ako niekam odchádzať.
Len v poslednom desaťročí sa počet utečencov zvýšil na globálnej úrovni dvojnásobne, a otázka, ako sa postaviť zoči-voči rýchlo narastajúcim masám vysídlených, vyhnaných ľudí, bude čoraz nástojčivejšia. A je vysoko otázne, či sa budeme môcť uspokojovať s návrhmi riešení ako doteraz: Utečenci sú prínosom pre našu starnúcu populáciu, pre našu ekonomiku, pre našu otvorenú, liberálnu spoločnosť. Pretože teraz sa už aj samotná naša relatívne prosperujúca európska stredná trieda – aj v dôsledku klimatických zmien – prepadáva do situácie, keď bude väčším privilégiom môcť ostať, ako niekam odchádzať.
Podľa OSN bolo ešte v roku 2020 v dôsledku sucha vysídlených okolo 82 miliónov ľudí, čo je najvyššie zaznamenané číslo vôbec. Tá istá organizácia odhaduje, že v nadchádzajúcich 30 rokoch sa toto číslo môže vyštverať až na jeden a pol miliardy klimatických utečencov. Napríklad len v Bangladéši sú stúpajúcou hladinou oceána priamo ohrozené dve tretiny obyvateľstva. Po každom veľkom požiari aj v tzv. vyspelom svete sa deje menší alebo väčší exodus: Napríklad v Oregone po veľkom požiari pred rokom svoje domovy nútene opustilo 40-tisíc ľudí. A dnes (aj) tam horí opäť.
Čím budú globálne teploty vyššie, tým sa bude situácia zhoršovať až do takej miery, že kozmetické zmeny a „vítanie utečencov“ budú jednoducho na smiech. Už teraz veľmi jasne vidíme, ako je jeden konflikt úzko previazaný so vznikom tisícok ďalších. Potravinová a klimatická núdza neraz generujú vojny, ktoré majú tendenciu – tak ako oheň -, zmeniť sa z lokálneho plamienka na globálnu katastrofu.