Tento rok je to 54 rokov od invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a situácia je o to horšia, že vojna na Ukrajine niekoľkonásobne prehĺbila a upevnila staré strachy a opovrhnutie. „Však ne tak jako včera, dnes už bez šeříků,“ spieva Kryl.
Okupácia Československa sa pre nás stala zásadným míľnikom spoločenského vnímania dejín. Pre mnohých jednotlivcov znamenala zmarené ilúzie aj životné plány; pre mnohé rodiny tragédie rozdelenia kvôli nepriedušnosti železnej opony, ale aj pre samotný vnútorný rozkol: nejedna rodina na Slovensku bola vnútorne postihnutá nezmieriteľnou nenávisťou a vzájomným nepochopením. Pretože zrazu tí, čo zaujali nekompromisný postoj a boli normalizáciou postihnutí, museli znášať veľkodušnosť toho príbuzenstva, ktoré nemalo problém zotrvávať v strane alebo do nej vstupovať. Mohli tú veľkodušnosť aj odmietnuť – ak však boli ochotní vložiť do principiálneho postoja aj budúcnosť svojich detí. Staré, hlboké rozkoly slovenskej spoločnosti, dlho charakterizované luteránsko-katolíckym sporom, opäť vystúpili na povrch a namiesto „normalizovania“ sa stali ďalšou, fatálnou fázou demoralizácie našej beztak fragmentovanej spoločnosti. Mnohí z nás s tým žijeme dodnes, nemáme na výber.
Niečo si však predsa vybrať môžeme. Ak je cestou k poznaniu dejín paradox, tak to bola aj skúsenosť emigrácie, ktorá upozornila, že „návrat do normálu“ sa vtedy odohral na oboch geopolitických póloch planéty. Od Paríža cez Ciudad de México až po Santiago de Chile. Studená vojna mohla fungovať len na základe potreby vzájomnej výroby nepriateľa, a ako napísal Umberto Eco, budovanie nepriateľa urobí ozajstného nepriateľa aj z toho, kto sa uchádza o uznanie.