Pretože sa to týka všetkých z nás. Platí totiž Platónova výstraha, že nakoniec nám budú vládnuť tí najneschopnejší z nás. „To je trestom za neochotu podieľať sa na politike." A tak je dôležité hľadať príčiny politického marazmu dnešných dní.
Ako sa vyvarovať situáciám, v ktorých sa „tí najneschopnejší z nás" stávajú dominantnými hráčmi na politickej scéne? A čo robiť pre zamedzenie rastúcej ľahostajnosti voči fungovaniu demokracie a právneho štátu?
Narastajúca nedôvera v demokraciu a jej inštitúcie spolu so stupňujúcou sa spoločenskou požiadavkou po tvrdej ruke stavia Slovensko na rázcestie.
Naša spoločnosť má nábeh na riadny malér. Narastajúca nedôvera v demokraciu a jej inštitúcie spolu so stupňujúcou sa spoločenskou požiadavkou po tvrdej ruke stavia Slovensko na rázcestie. Otázkou v najbližšom čase preto bude, akým smerom sa vyberieme. Či začneme inklinovať k neslobodnej a nedemokratickej spoločnosti, alebo sa nám negatívny trend podarí zvrátiť.
Stávky sú vysoké. A to aj bez prebiehajúcej koaličnej krízy. Napriek tomu sa javí, akoby si širší rámec naši politici neuvedomovali. A možno ho tušia, len schválne si pred ním zatvárajú oči. Zrejme aj preto, že je aj zásluhou ich (anti)politiky konfliktu a inkompetencie.
Na druhej strane je to však aj dôsledok úpadku verejnej diskusie, ktorá väčšmi prebieha na sociálnych sieťach. Uprednostňovanie emócií pred ráciom, uzatváranie do informačných bublín či postupná vulgarizácia jazyka vytvárajú živnú pôdu pre politikov Matovičovho typu.
Dnes sme, žiaľ, v situácii, v ktorej je sústavné vytváranie konfliktu efektívnou politickou stratégiou. To napríklad potvrdzuje aj bývalá zamestnankyňa Facebooku Frances Haugen svojím svedectvom aj o tom, že niektoré politické strany požadujú prísnejšiu reguláciu sociálnych sietí, pretože súčasný stav ich dotláča k radikálnejším postojom. Aj vďaka tomu sme svedkami dnešného tristného politického diania.
Dnes sa javí, že koaličná kríza môže dopadnúť zle alebo horšie. Menšinová vláda zo dňa na deň konflikt neutlmí. Nehovoriac o početnejších príležitostiach na politickú paralýzu. Aj preto sa možnosť „Matovičovho ťahu Matovičom" javí čoraz pravdepodobnejšia.
Minister financií by v takom prípade sám odstúpil, aby mohol s imidžom (falošného) martýra štekať z parlamentných lavíc. Ak sme doteraz mali dojem, že Matovič sa správa ako opozícia v koalícii, iste by nás presvedčil, že to bol len slabý odvar. Riešenie širšieho problému krízy demokracie je však v každom prípade v nedohľadne.
Čo však neznamená, že riešenia neexistujú. Tie spočívajú napríklad v inovatívnejších prístupoch občianskej účasti na veciach verejných, reforme politických strán či prinajmenšom v zodpovednom vládnutí. Problém je len v tom, že tí, ktorí by mali byť ich nositeľmi, uprednostňujú vlastné politické prežitie pred záujmami spoločnosti a emócie pred vecnými riešeniami. A tak to potom aj dopadá.