Drvivú väčšinu ich obsahu tvorili potraviny s uplynutým dátumom spotreby, s poškodením obalom obitým pri transporte – slovom, zdravé, jedlé a dokonale upotrebiteľné. Freegans potom napríklad banány či mandarínky síce s hnedkavými škvrnami, zato geneticky nemodifikované, nad ktorými rozmaznaní spotrebitelia ohŕňali nosmi, rozdávali chudobným ľuďom či bezdomovcom po parkoch – napríklad tým, ktorí svoju vlasť alebo región opustili, lebo ich plodiny sa zrazu určili na európsku spotrebu a im sa doma stali nedostupné.
Situáciu, dokonale vystihujúcu potravinovú politiku ekonomiky rastu, ešte prifarbuje fakt, že tak vyberanie potravín, ako aj kŕmenie núdznych ľudí sa podľa legislatívy v mnohých krajinách kvalifikovalo ako krádež (!). Jednoducho v situácii, keď sa len vo „vyspelom“ svete znehodnotí asi tretina jedla celého sveta a okolo 800 miliónov ľudí celkovo trpí podvýživou, sa mnohým zdalo a zdá prijateľnejšie nechať čerstvé potraviny zhniť, ako – povedané jazykom najväčšej postsocialistickej traumy – si vystáť frontu na „mandarínky“ alebo nimi niekomu pomôcť prežiť deň.
I hľa, tempora mutantur, časy sa menia. To, čo bolo doteraz vyhradené len charitám a ľuďom takmer postaveným mimo zákona a trhu, sa zrazu – ako odzváňa časom blahobytu (slovami E. Macrona) – stáva politikou štátu akceptovanou trhom. A to aj na Slovensku. Štát historicky po prvý raz, prostredníctvom výzvy Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, poskytne potravinovú pomoc pre charity a neziskové organizácie, ktoré budú pomoc distribuovať tým, ktorí ju potrebujú. Možno aj do regiónov, kde sa kedysi domáce potraviny hojne dorábali.