Ale poďme po poriadku. Nástup Gorbačova k moci v polovici 80. rokov bolo ako poliate živou vodu do panujúceho marazmu v krajinách socialistického bloku. Nádeje, ktoré sme do neho – a do našich životov – aj my v Československu vkladali, sa naplnili. Už čoskoro sme sa dočkali slobody a demokracie.
Gorbačov nebol zo začiatku žiadny sociálny demokrat, ako o sebe neskôr vyhlasoval, ale zarytý leninista. Lenže už lipnutie na leninských princípoch bolo v Stalinom vytvorenom komunistickom myslení revolúciou. Gorbačova síce ovplyvnila Pražská jar, ale to by nestačilo. Od začiatku 80. rokov začali centrálne plánované ekonomiky radikálne zaostávať za trhovými. Gorbačov pochopil, že existuje jediný liek – sloboda, otvorenosť (glasnosť), demokratizácia spoločnosti. Začala sa perestrojka – s otvorenými cieľmi. V našom konzervatívnom Československu sme začali so závisťou pozerať na demokratizáciu v Sovietskom zväze (v Maďarsku, Poľsku, Juhoslávii).
Gorbačov nebol rojko, ako sa dnes módne hovorí. Iba začal zavádzať, čo bolo nevyhnutné. Inak by Sovietsky zväz a celý socialistický blok skolaboval. Že sa tak nakoniec stalo, bol dôsledok konania jeho konzervatívnych a príliš liberálnych odporcov.
Gorbačov si neželal rozpad ZSSR, iba do života zaviesť leninské myšlienky – dať jednotlivým národom viac slobody. Národné trenice citlivo vnímal na vlastnej koži. Jeho matka bola Ukrajinka, jeho žena Raisa mala ukrajinské korene, sám pôsobil v Stavropoľskej oblasti neďaleko od Ukrajiny.
Gorbačov sa v demokratizácii národov pustil na tenký ľad, ale nakoniec mal po peripetiách na dosah víťazstvo. Niektoré republiky si v prvej polovici roku 1991 v referendách (na rozdiel od Česko-Slovenska) odhlasovali nezávislosť, ale následne sa vyslovili proti rozpadu ZSSR. Lenže zabránil tomu augustový puč, keď ako posledný zradil Gorbačova šéf KGB Krjučkov. Gorbačova vymanil z väzenia úhlavný rival Boris Jeľcin. A bol to on, kto poslal v túžbe po moci Sovietsky zväz na smetisko dejín. Gorbačov viazaný osobnou vďačnosťou nemal morálnu silu proces zvrátiť. (Ešte na jeseň 1991 prišla snaha o konfederáciu, predložená Grigorijom Javlinským, ale beh dejín už nešlo obrátiť.)
A bol to následne Jeľcin (nie Gorbačov), kto svojou ekonomickou politikou, naivitou, hlúposťou, zaviazanosťou oligarchom nechal Rusko rozpredať a zbankrotovať, priviesť obyčajných ľudí na hranu prežitia.
Gorbačov aj vážne chyboval. V júni 1991 v Budapešti emocionálne nezvládol zasadnutie RVHP. Rýchly rozpad akých-takých ekonomických väzieb bol jednou z príčin celkového ekonomického kolapsu v 90. rokoch. Naivne si nedal písomne potvrdiť strategické ústne dohody s prezidentom USA Georgeom Bushom. Aj proti odporu niektorých západných štátov sa zaslúžil o zjednotenie Nemecka. Odchod (víťazných) sovietskych vojsk z (porazeného) Nemecka (z ekonomických dôvodov) bol z ruského veľmocenského pohľadu strategickou chybou. ZSSR nasledovalo iba Francúzsko, nie USA a Veľká Británia.
Gorbačov nebol rojko, ako sa dnes módne hovorí. Iba začal zavádzať, čo bolo nevyhnutné. Inak by Sovietsky zväz a celý socialistický blok skolaboval. Že sa tak nakoniec stalo, bol dôsledok konania jeho konzervatívnych a príliš liberálnych odporcov. Sovietsky zväz mal šancu transformovať sa na modernú sociálnodemokratickú krajinu a (dočasnú) demokratickú úniu. Dnes je to pravý opak. Gorbačova by sme si mali zapamätať ako človeka, ktorý nás zbavil pút totality a dal nám slobodu.