Iba naznačil, že mu ide o novú myšlienku, projekt. Znepokojuje ho úpadok krajiny a to, že mnohí ľudia nemajú koho voliť. A on sa na staré kolená obetuje. Pretože politika je podľa neho rehoľa, misia, utrpenie… Diabol je však skrytý v detailoch, a tie nepoznáme.
Objaví sa na scéne nová SDK? Teda spájanie konzervatívnych a liberálnych pravicových strán? Ktoré to budú? Dzurinda sa zatiaľ vymedzil iba proti Sulíkovi a Matovičovi. K nemu je menej kritický, ako by sa očakávalo, zato už pred vyše desiatimi rokmi ho prekukol (zabuchol mu pred nosom dvere).
Posledný prieskum agentúry AKO pre TV JOJ potvrdil, že pravicová scéna je roztrieštená. Nádeje vkladané do Progresívneho Slovenska, aby sa stalo lídrom pravice, sa nenaplnili. Ani štvrtý predseda v krátkej histórii strany neurobil „revolúciu“ a PS ledva atakuje métu 10 %. Prirodzene, pretože agenda strany oslovuje iba určité vrstvy spoločnosti a zameriava sa výlučne na mladšie generácie.
Pravica je roztrieštená od roku 1990, nezmenili to ani dočasné účelové spojenectvá, ani Dzurinda sám. Teraz si verí. Návrat zo slobody do rehole ho však ešte môže poriadne zamrzieť.
Ostatné pravicové strany – Dobrá voľba a Umiernení, Spolu, ODS – s veľkými ambíciami zostávajú napriek početným aktivitám pod hranicou piatich percent. Drucker, M. Kollár, generál Macko podobne ako v minulosti Lipšic, Procházka a Beblavý nedokázali osloviť širšie publikum. To doteraz vyhovovalo SaS. Lenže ich voličov podráždila – možno navždy – Sulíkova neochota robiť kompromisy a opustenie koalície. SaS je aj personálne vytunelovaná. Stačí si porovnať, kto ju reprezentuje teraz a kto pred desiatimi rokmi. Preto Sulík začal lákať nové osobnosti (Korčok). OĽaNO, ktoré na roztrieštenosti v minulých voľbách riadne zarobilo, postupne klesá k hranici piatich percent. Matovičova neústupčivosť, agresívne a vulgárne správanie ženú „inzertný“ projekt ku dnu. KDH si udržuje trvalo preferencie nad 5 %, ale v hnutí si musia byť dobre vedomí, že to opäť nič nezaručuje.
Projekt SDK bol v hre aj pred minulými voľbami. Exprezident Kiska ho nakoniec pochoval. Vtedy aj dnes zásadná otázka znela, za akých podmienok sa budú strany spájať, či to bude pre ne výhodné. Dzurinda už netúži byť lídrom, ale zjednocovateľom. Lenže proti komu sa majú strany zjednocovať? Proti Ficovi, Pellegrinimu, či aj Matovičovi a Sulíkovi? Pretože ak sa proti posledným dvom vymedzia, urobia si z nich nepriateľov.
Pravicoví politici si uvedomujú iba jedno -, že ak nič neurobia a nezjednotia sa, tak Smer s Hlasom jasne vyhrajú voľby. A ak Fico urobí spoločnú kandidátku s Dankovou SNS (pohybujúcou sa pod 5 %), môže ašpirovať na celkové víťazstvo. Hoci sa Sme rodina, Republika, Smer a Hlas tešia stabilnej podpore, presúvanie voličov medzi nimi sa nedá vylúčiť. Pokles nemusí obísť ani Hlas – potom, čo Matovič obvinil Pellegriniho z úplatkov voči ochrankárom. Expremiér sa cíti urazený, ale trestné oznámenie na Matoviča nepodal…
Dzurinda bol úprimný. Nevracia sa iba kvôli Slovensku, ale aj preto, že chce po sebe zanechať nejaký trvalý politický projekt. Púšťa sa však na tenký ľad. Pravica je roztrieštená od roku 1990, nezmenili to ani dočasné účelové spojenectvá, ani on sám. Teraz si verí. Návrat zo slobody do rehole ho však ešte môže poriadne zamrzieť.