Spoločenstvo Ladislava Hanusa a Inštitút Rodina zorganizovalo v pondelok Konzervatívny summit. Dobre, je to ich právo. Háčik je v tom, že sa koná na pôde Národnej rady. Nie je to zhoda náhod. Vystúpili na ňom Boris Kollár, predseda vlády Eduard Heger, poľský premiér Mateusz Morawiecki, maďarská ministerka spravodlivosti Judit Vargová, šéf poradcov maďarského premiéra Balázs Orbán, minister práce Milan Krajniak a div sa svete, aj novopečený minister spravodlivosti Viliam Karas.
Ten bol do funkcie vymenovaný ako uznávaná autorita – predseda Slovenskej advokátskej komory. Obratom sa ukázalo, že to bola maska a jeho hlavný kvalifikačný predpoklad je blízkosť ku kresťanským konzervatívcom, medzi ktorými sa aktívne angažoval. A ako prezradil Boris Kollár, pri výbere adeptov na ministra školstva bol dôraz kladený na ideologické zakotvenie, nie na odbornosť. Len aby to nebol nejaký liberál…
To riešia naši koaliční „menševici“ v dobe, keď školstvo je ešte vo väčšej kríze ako kedysi a školy nevedia, či budú mať za čo svietiť a kúriť. A vysoké školy avizujú, že pre nedostatok financií zavrú brány na Deň študentstva 17. novembra.
Až komické je, že hlásnou trúbou konzervativizmu na Slovensku je človek, ktorý vedie až príliš liberálny osobný život a o usporiadanosti rodinného života založeného na „tradičných“ hodnotách nemožno ani pomyslieť.
Až komické je, že hlásnou trúbou konzervativizmu na Slovensku je človek, ktorý vedie až príliš liberálny osobný život a o usporiadanosti rodinného života založeného na „tradičných“ hodnotách nemožno ani pomyslieť. Nuž ale mnohým konzervatívnym voličom je to jedno… A sám Kollár nemá štipku hanby, aby zo seba robil konzervatívca. Navyše keď sebavedome vraví, že „jednou zo základných konzervatívnych hodnôt je úcta k inštitúciám bez ohľadu na to, kto ich práve reprezentuje“, tak iba dáva najavo, že poriadne ani nevie, čo je liberalizmus a konzervativizmus. Lenže to je verný obraz úpadku slovenskej politiky, do ktorej Kollár tak dobre zapadá.
Predseda NR SR tiež rád veľkohubo vyhlasuje, že jeho hlavným motívom je pomáhať obyčajným ľuďom. Na summite sa však vyfarbil: jeho prvoradým cieľom je poraziť netolerantných progresívcov. Máme očakávať, že sa začne rozlišovať medzi tými, ktorí sú konzervatívni a ktorí liberálni. Tak ako to poznáme z Maďarska a Poľska. Kde sa to začne? V kultúre, na školách, v médiách, v štátnej správe? A kde sa to skončí?
V dobe, keď by sme sa mali spájať, aby sme prežili energetickú krízu – nech už na jej príčiny máme akékoľvek názory – menšinová konzervatívna koalícia vtláča do spoločnosti zbytočný klin a vyhlbuje ešte hlbšiu brázdu v už aj tak v rozdelenej spoločnosti. A to len preto, aby si obhájila svoju narušenú legitimitu a zakryla zlyhania pri spravovaní štátu.
Tragické na tom je, že tí, ktorí s týmto smerovaním v koaličných kruhoch nesúhlasia, sa boja ohlásiť len preto, aby nepodlomili krehkú súdržnosť vo vládnom zoskupení. Lenže mali by tak urobiť čo najskôr, pokiaľ nechcú, aby sa Slovensko zosunulo na šikmú koľaj podľa vzoru Maďarska a Poľska.