Scenár je v podstate všade rovnaký. Populisti surfujú na vlne nespokojnosti. Keďže tradičné strany nevedia dať odpoveď na otázky, ktoré trápia ľudí, samozvaní „spasitelia“ prichádzajú s vlastnými riešeniami. Nimi dokážu osloviť široké masy. Títo politici majú len silné reči, no chýba im schopnosť riešiť nahromadené sociálne a ekonomické problémy, a tak počiatočnú eufóriu obvykle rýchlo vystrieda sklamanie. Následne sa začne hľadať nový „záchranca ľudu". (Aj vám to pripomína hviezdnu kariéru Igora Matoviča?)
Rozdiel oproti nám je len v tom, že sklamanie z politiky je v Taliansku dlhodobé, a tak aj spasiteľov sa už vystriedalo niekoľko. Všetko to v roku 1994 začal Silvio Berlusconi, ktorého hnutie Forza Italia malo byť odpoveďou na skorumpované vlády socialistov a kresťanských demokratov. Napokon to dopadlo tak, že aj Berlusconi čelil viacerým obvineniam…
Potom prišiel na scénu komik Beppe Grillo a jeho Hnutie piatich hviezd, nasledoval Matteo Salvini z Ligy a teraz si svojich 15 minút slávy užíva líderka strany Bratia Talianska Giorgia Meloniová.
Obavy, čo bude so zadlženým Talianskom, a najmä, aký bude jeho vzťah k zvyšku Európy, sú namieste. No žiadna polievka sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Keďže priemerná životnosť talianskych vlád je 13 mesiacov, dá sa očakávať, že nesúrodá koalícia troch pravicových strán sa rozpadne skôr, ako by dokázala niečo pokaziť. A všetko pôjde ďalej, kým sa nenájde nový spasiteľ.
Slovensko už má svoje skúsenosti s mesiášom, ktorý sľuboval, že všetko zmení. Vzhľadom na to, že po cirkusantoch prišli v Taliansku autentickí fašisti, „máme sa na čo tešiť“. Blížiace sa komunálne voľby, ktoré v mnohých obciach pripomínajú 50 odtieňov hnedej, budú prvým testom.