Vojna je šachová partia len z pohľadu globálnych záujmov; z pohľadu „človeka milión“ prebieha najhoršia vojna na poli, kde sa zápasí o elementárnu ľudskosť.
Utečeneckú vlnu, ktorou Európa žila približne pred šiestimi rokmi, vystriedali v médiách iné a globálnejšie témy; neznamená to však, že sa ukončila alebo, že zmizli príčiny, pre ktoré vznikla. Cunami rasizmu, ktoré sa v súvislosti s tým prevalilo, bolo nad očakávanie strhujúce aj pre toho, kto si uvedomoval tradičnú kultúrnu nadradenosť nad ľuďmi z tretieho sveta a opomínanie či skôr úplnú neznalosť ich reality.
Znovu nám to teraz pripomenul až fakt, že Česko a Rakúsko dočasne obnovili kontrolu hraničných priechodov so Slovenskom: Ako sa pozornosť upriamuje na vojnu na Ukrajine, ktorá už otriasa nie „len“ európskymi, ale priam globálnymi piliermi doterajšieho sveta, smerom na Západ sa cez naše územia nelegálne pokúšajú dostať najmä ľudia zo zničenej Sýrie (a za neviditeľnými humnami už v poradovníku čakajú ďalší).
Nemohúcnosť v administratívnom, ako aj humanitárnom riešení situácie bije do očí o to väčšmi, o čo je zrejmejšie, že po vypuknutí vojny na Ukrajine dokázala Európska únia aj jednotlivé členské štáty promptne a účinne reagovať na ukrajinských utečencov. A to dokonca aj bez rasistických poznámok o hrozbe „východnej mentality“. Pred takými 20 rokmi, keď vlna utečenectva z Ukrajiny v dôsledku neoliberálnej transformácie zaplavovala Európu, to tak ešte nebolo.
Nuž – a aby toho málo nebolo, čiastočná mobilizácia vyháňa desiatky tisíc ľudí už aj z Ruska, čo môže byť pre nejednotné, rozhádané a sociálne sa rozkladajúce štáty Európskej únie horšia predstava ako exodus celej rovníkovej Afriky.
Nuž – a aby toho málo nebolo, čiastočná mobilizácia vyháňa desiatky tisíc ľudí už aj z Ruska, čo môže byť pre nejednotné, rozhádané a sociálne sa rozkladajúce štáty Európskej únie horšia predstava ako exodus celej rovníkovej Afriky. Aj napriek tomu, že drvivá väčšina tých, ktorí nie sú ochotní nasadiť život za „duševnú tuposť politikov“ a „idiociu vojenskej disciplíny“, sa tlačia na hranici s Gruzínskom, človek milión v Európe vie, že by s nimi bolo najlepšie spraviť to, čo s ruskými spisovateľmi alebo hudobníkmi: Nečítať! Nehrať! Neprijať!
Argumenty o tom, že utekajú len tí, čo na to „majú“, prípadne bodré rady, čo by mali robiť, sú podobne pohodlné a cynické ako rady o tom, že sa nemá utekať, ale bojovať za vlasť (ako to bolo napr. v prípade Sýrčanov). Veľmi dobre vieme či presnejšie, mali by sme veľmi dobre vedieť, že medzi utečencami sú vždy a v ktoromkoľvek konflikte najposlednejší a najohrozenejší práve tí, čo majú najmenej.
Jediné, čo môže európska humanistická tradícia urobiť (ak z nej ešte niečo ostalo), je nevytvárať utečenecké kategórie na základe pomyselnej kultúrnej predpojatosti a predstáv – inak to už nie je ani demokratické, ani humanistické.