Návrh zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia sa prvýkrát v slovenskom parlamente objavil v októbri 2001. Predložil ho poslanec Milan Ištván zo Strany demokratickej ľavice. Po ňom prevzal štafetu Martin Poliačik z SaS, no ani on neuspel.
Vstupom Slovenska do EÚ sa veľa vecí pohlo smerom k lepšiemu. Mnohí si preto (naivne) mysleli, že vďaka tomu sa podarí presadiť aj túto agendu. No prešlo 21 rokov a sme presne tam, kde sme boli.
Naopak, „sociálnodemokratický“ Smer s pomocou KDH v roku 2014 presadili do našej ústavy definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy. Pritom všade inde vo svete je ochrana menšín prirodzenou agendou sociálnej demokracie. No tá slovenská sa už vtedy začala uberať vlastnou národno-konzervatívnou cestou.
O rok nasledovalo Referendum o rodine, ktoré bolo pre nízku účasť neplatné, no ukázalo, že zhruba 900-tisíc ľudí na Slovensku vníma homosexuálov negatívne. Napriek neúspechu chromíkovci dosiahli svoj cieľ: zmobilizovali množstvo ľudí tým, že sa im podarilo u nich vyvolať pocit ohrozenia. Napokon, nie je to nič ťažké, pretože homosexuáli sú mimoriadne vďačný terč.
Medzitým v susednom Česku (po mnohých diskusiách a viacnásobnom odmietnutí) vstúpil 1. júla 2006 do platnosti zákon o registrovanom partnerstve. Podľa dostupných údajov za 13 rokov existencie tohto inštitútu uzavrelo zväzok 3 625 párov a 913 z nich zaniklo. To znamená, že za riekou Moravou si priemerne ročne povie svoje áno menej ako 300 gayov a lesieb. Popri zhruba 6 000 „klasických“ sobášoch je to v desaťmiliónovej krajine doslova kvapka v mori.
Ako teda môže 300 homosexuálnych párov ohroziť tzv. „tradičnú rodinu“? No nijako! Aj preto táto téma z českého diskurzu prakticky zmizla a venujú sa podstatnejším veciam…
Všetci tí, čo odmietajú prijať inakosť, čo majú predstavu, že len ich pohľad na svet je ten jediný správny, stále živia v ľuďoch pocit ohrozenia.
Naopak, u nás táto otázka stále mnohých dráždi. Všetci tí, čo odmietajú prijať inakosť, čo majú predstavu, že len ich pohľad na svet je ten jediný správny, stále živia v ľuďoch pocit ohrozenia.
Pritom štvorpercentná menšina nemá nikdy šancu presadiť niečo, čo by mohlo ohroziť záujmy väčšiny. Naopak, v demokracii by malo byť prirodzené, že sa prihliada aj na záujmy menšín. Ak sme to dokázali v prípade menšín etnických, niet najmenší dôvod, aby sa rovnako nepostupovalo aj v prípade menšín sexuálnych.
Preto by poslanci mali čím skôr prijať zákon o registrovaných partnerstvách, aký predložil poslanec Tomáš Valášek a nielen nejakú „light“ verziu z dielne SaS. Už len z toho dôvodu, aby sme sa dokázali zaradiť na úroveň ostatných civilizovaných krajín.
Alebo sa svedomie poslancov pohne, až keď zavraždia ďalšie nevinné obete, ako boli Juraj a Matúš?