V odľahlých obciach s nízkou kúpyschopnosťou a prevahou obyvateľstva v dôchodkovom veku dokážu len ťažko prežiť, a preto už mnohé zanikli. Jednoducho, nie sú schopné konkurovať medzinárodným reťazcom.
Proces koncentrácie maloobchodu sa však nezačal pred rokom či dvomi, ale hneď po revolúcii. Na jednej strane sa počet prevádzok znížil, ale nákupná plocha sa zväčšila. Konkurencia mala vplyv na zníženie cien, čo drvivá väčšina ľudí iste uvítala, no vzhľadom na to, že Slovensko je vidiecka krajina, časť ľudí je vyložene odkázaná práve na tieto malé obchodíky, ktoré sú zväčša nerentabilné a bez nejakej formy dotácie nemôžu fungovať.
Čítajte viac 300 potravinám v obciach hrozí koniec. Prežili sme aj vojnu, no drahú elektrinu nie, tvrdí šéf COOP Jednota
Pritom netreba objavovať Ameriku. Pojazdné predajne potravín fungovali už za socializmu. Prípadne by štát prostredníctvom dotácií mohol podporiť sociálne podniky, ktoré by spolu s rozvozom jedla vykonávali aj rozvoz potravín, tak ako to napr. funguje v susednom Česku. Alebo prípadne konečne vyriešiť neúnosné ceny energií…
A hoci vláda o tomto probléme vie, nikto s tým nič nerobí. Kompetentní sa síce zhodnú, že dostupnosť maloobchodných predajní na vidieku musí byť vnímaná ako služba vo verejnom záujme, no to je asi tak všetko.
Možno sa prebudia, keď sa počet tzv. potravinových púšti rapídne zvýši a pribudne naštvaných (potenciálnych) voličov. Ktovie? No pravdepodobnejší je scenár, že sa veci pohnú, keď zistia, že ambulantný predaj z dodávok, ktorý je na Slovensku hojne rozšírený u poľských predajcov, pripravuje štát o nemalé peniaze.
