„Súhlasíte s tým, že vláda Slovenskej republiky má bezodkladne podať demisiu?“ Takto znejúca otázka putovala začiatkom jesene na Ústavný súd. Ten v týchto dňoch pretavil výhrady v rozhodnutie o protiústavnosti.
Pre opätovné zhrnutie – otázka je nejednoznačná, nie je jasné, o akú vládu ide, zavádza nepredpokladaný a ad hoc spôsob ukončenia fungovania vlády a aj tak by neviedla k želanému výsledku. Demisiou vlády jednoducho nespôsobuje predčasné voľby.
O nepriechodnosti otázky isto vedel aj sám Robert Fico, ktorý sa dnes bráni tým, že aj tak išlo v kontexte uskutočnenia referenda o nepodstatnú otázku. Plniť vraj mala skôr motivačný účel – je sexi, lákavá a ladne sa vynímajúca na bilbordoch, ktorými Smer polepil Slovensko.
Keď však v júni prezentovali mesiace vydumané otázky verejnosti vraveli niečo iné. „Prezidentka nemá absolútne žiaden dôvod obrátiť sa na Ústavný súd,” dušoval sa vtedy Fico. Dnes hovorí o rešpektovaní rozhodnutia, lacno kope do hlavy štátu a vraví, že išlo len o marketingový ťah.
Fico okrem toho tvrdí, že prezidentka zmarila referendum, pretože sa obrátila na súd, a tak sa nemohlo spojiť s komunálnymi voľbami. Absurdné. Ak by si v Smere ušetrili svoju „motivačnú” otázku, nemusel by takýto nezmysel riešiť Ústavný súd a referendum by sa mohlo konať tento víkend. Jediný, kto „zmaril” včasné referendum, je Smer. Netreba si však asi nad tým príliš lámať hlavu, nie je to prvý raz, čo si Ficova partia podpílila pod sebou konár a potom nariekala, že je obeťou. Nič to. Podstatné je, že referendum bude.
Na stole je tak polemika, či by sme mali zaviesť pravidlo o skracovaní volebného obdobia referendom. Aké sú teda argumenty za a proti? Na jednej strane stoja hodnoty suverenity ľudu a priamej demokracie. Referendom by občania mohli predčasne ukončiť trápenie neschopnej či autoritárskej vlády, ktorá sa spreneverila svojim sľubom a voličom. Mohli by sme tak včas opraviť vlastné chyby.
Na strane druhej sú hodnoty stability a reprezentatívnej demokracie. V systéme zastupiteľskej demokracie majú zástupcovia ľudu štyri roky na splnenie programu a následné „zloženie účtov”. Neustále prítomný „strašiak” predčasných volieb by ich tak mohol napríklad demotivovať od rozumných no nepopulárnych rozhodnutí. Dobrým príkladom sú reformy, ktoré sa spravidla prijímajú len v prvej polovici volebného obdobia.
Ďalším argumentom proti je vytvorenie prostredia neustálej populistickej honby opozičných strán, ktoré môžu deň po neúspechu brojiť za predčasné voľby. To všetko môže negatívne vplývať na stabilitu systému a politickú kultúru, ktorá sa už dnes zmieta v znamení konfliktov.
Demokracia v 21. storočí potrebuje reštart. Otázkou však je, či je práve toto tá správna cesta. Iste totiž nie je jediná.
Nech vo verejnom diskurze prevládne akýkoľvek argument, je dôležité, aby sme ich posudzovali v širšom kontexte dôsledkov na našu demokraciu. Unáhlené rozhodnutia pod tlakom emócií a rozhorčenia nikdy neviedli ku konštruktívnym riešeniam. Demokracia v 21. storočí potrebuje reštart. Otázkou však je, či je práve toto tá správna cesta. Iste totiž nie je jediná.