Akú legitimitu má rozhodnutie župana a poslancov krajského parlamentu, keď pri ani nie tretinovej účasti im stačilo na zvolenie niekde 30 % hlasov zúčastnených voličov? To je desať percent všetkých občanov kraja. Rozhodujú pritom o našich cestách, mostoch, medzimestskej doprave či zdravotnej (ambulantnej) starostlivosti – dostupnosti zubárov, pediatrov, internistov atď. (dokonca aj ich ordinačných hodinách). Koľko občanov tuší, že hlavné cesty v mestách nespravuje mesto, ale kraj, že výmole majú „záplatovať“ kraje, nie primátori (ktorých veľakrát obviňujeme z vecí, na ktoré nemajú žiadny dosah)? Že obchvaty, po ktorých túži takmer každé mesto, môže odklepnúť práve kraj? A kto vie, na koho sa obrátiť, keď málokto vie, kto je jeho poslanec v kraji?
K malej účasti (a legitimite) prispieva aj nezmyselné rozkúskovanie Slovenska na súčasných osem malých krajov. Vymedzenie Trnavského kraja je úplný nezmysel. Čo spája – geograficky, historicky, kultúrne – Skalicu a Dunajskú Stredu? Na súčasné župy sme si už akosi zvykli, ale do budúcnosti by sme nemali úplne zatvárať dvere pred možnosťou návratu k trom krajom (resp. štyrom – s Bratislavou).
K demokracii a k serióznosti politickej strany patrí aj premyslená regionálna politika s koordináciou cieľov vlády, krajov, miest a obcí. Jedine tak môže Slovensko napredovať. To však naše strany a politikov príliš nezaujíma.
Volieb do mestských a obecných samospráv sa zúčastňuje necelá polovica voličov. Teraz je preto šanca, že podobná účasť bude aj v župných voľbách. Povedzme si rovno, že ani 50-percentná účasť nie je výhra. Pretože aj tieto voľby majú veľa „múch“. Kto vlastne vie, koho volí v okrsku, na „ulici“ za poslanca? Pre väčšinu občanov sú mená úplne neznáme, iba tváre na propagačných materiáloch. A program? Nuž, aký môžu mať? Že vybavia opravu schodov, chodníka, postavenie detského ihriska? Poslanci sa aj tak nakoniec pracovne realizujú v odborných komisiách. Stojí preto za úvahu, či by sme ich nemali voliť v rámci jedného okrsku – celého mesta.
A je tu aj problém volebného systému, demokratickej legitimity. Primátorov, starostov a županov volíme priamo a väčšinovým systémom. Na zasadnutie do primátorského kresla stačí získať veľakrát 30 % a len o jedno percento viac ako ostatní kandidáti. Je to spravodlivé a demokratické? V Česku si šéfa radnice určujú poslanci, väčšinová koalícia – ako u nás v Národnej rade. Aj priama i nepriama voľba majú svoje výhody. Diskusia na túto tému nám chýba.
Ďalšou slovenskou anomáliou je tzv. nezávislosť. Kandidovať v straníckom tričku sa stalo v určitom čase príťažou. Nezávislosť bodovala a ešte stále aj boduje. Stranícke tričko vyzliekajú aj kandidáti, ktorí boli dlhé roky spojení s tou či onou stranou. Je to až smiešne. Dnes už občania vedia, že niekto nie je až taký nezávislý, že záujmové skupiny v mestách nemusia byť iba stranícke.
Aj samotní kandidáti si čoraz viac pýtajú podporu strán, aby mobilizovali ich voličov. Strany, naopak, potrebujú k imidžu úspech v regiónoch. Byť nečinný či dokonca vymazaný na regionálnej úrovni môže mať pre niektoré strany fatálne následky. To už pochopili aj naše marketingové, jednoúčelové strany.
Žiaľ, nepochopili podstatu. K demokracii a k serióznosti politickej strany patrí aj premyslená regionálna politika s koordináciou cieľov vlády, krajov, miest a obcí. Jedine tak môže Slovensko napredovať. To však naše strany a politikov príliš nezaujíma, ide o víťazstvo, moc a imidž. Je na nás všetkých, dokedy tento systém necháme fungovať.