Svoju rolu v nízkej účasti zohralo určite nešťastné načasovanie. Zvoliť termín volieb dušičkový víkend bola hlúposť. A prispelo k tomu aj premiérovo skoršie zatvorenie volebných miestností – už ôsmej večer. Celá krajina je na Dušičky v pohybe, ľudia sa presúvajú na hroby svojich blízkych. Tí, ktorí tento termín schvaľovali, to dobre vedeli. Poslanci NR SR mohli dátum zmeniť, neurobili tak. Preto vina padá aj na ich hlavu.
Otázka je, či nízka účasť nie je výsledkom celkovej apatie v spoločnosti. Občania už neveria politikom. Pomery na Slovensku sa nelepšia, práve naopak. Nádeje, ktoré sa vkladali do zmeny po parlamentných voľbách v roku 2020, sa zďaleka nenaplnili. A to sa týka aj života v regiónoch, na miestnej úrovni.
Tieto komunálne voľby nesprevádzali ani také vášne, ako to bolo v rokoch 2014, 2017 (krajské) a 2018. Vtedy to boli najmä akési referendá o Smere, vzbura proti dlhoročnému vládnutiu sociálnych demokratov v regiónoch. V súčasnosti takého radikálne vymedzenie neexistuje. Aj preto, že väčšina kandidátov sa profiluje ako nezávislí. I keď veľakrát iba naoko.
Pri voľbách županov sa pokračovalo v trende z minulosti, keď väčšinou župani obhajovali posty. Svoju pozíciu neobhájil iba vyše dvadsať rokov slúžiaci Milan Belica v Nitrianskom kraji (v prípade otca a syna Lunterovcov to úplne neplatí). Paradoxne, kandidáta Smeru porazil vyzývateľ z Hlasu – Branislav Becík. Je pravdou, že väčšina županov nemala ani silných protikandidátov. Okrem Michala Kaliňáka v Prešovskom kraji. Jeho súboj so županom a s predsedom KDH Milanom Majerským bol ako-tak napätý.
Regionálne voľby opäť ukázali, že sú hlavne o ľuďoch, o kvalite kandidátov, nie o straníckom tričku. Preto by bolo omylom pripisovať veľký význam úspechu či neúspechu koaličných a opozičných strán alebo zlyhaniu známych tvárí z veľkej politiky.
Aj v mestách a obciach často chýbali silní vyzývatelia. Vo viacerých obciach bola ponuka veľmi úzka. V obci Naháč neďaleko Trnavy kandidovali iba súčasní zastupitelia a nikto iný. Neraz ľudia volili „menšie zlo“, teda so škrípajúcimi zubami, súčasného primátora či starostu, pretože jeho vyzývateľ predstavoval ešte horšiu alternatívu. To bol prípad Bratislavy.
Jediné prekvapenie sa udialo v Hlohovci, kde primátor – známy poslanec NR SR a predseda strany Spolu – Miroslav Kollár neobhájil post. Ľudia mu spočítali najmä dlhé zatvorenie mosta cez Váh, rekonštrukčné práce napredujú pomaly. Pritom mesto s mostom nemá nič spoločné, patrí kraju. Lenže ľudia symptomaticky takéto nuansy nevnímajú. Primátor mal bojovať za mesto, proti županovi Jozefovi Viskupičovi. Bývalej dlhoročnej dvojke OĽaNO a pravej ruke Igora Matoviča, naopak, toto zlyhanie vôbec neuškodilo a post župana s prevahou obhájil.
Celkovú apatiu dokresľuje aj emóciami opradené referendum o americkej vojenskej základni na Sliači. Síce necelých 75 % hlasujúcich bolo proti, celkovo sa na hlasovaní zúčastnilo iba 37 % občanov. S referendom o predčasných voľbách to môže dopadnúť veľmi podobne.
Regionálne voľby opäť ukázali, že sú hlavne o ľuďoch, o kvalite kandidátov, nie o straníckom tričku. Preto by bolo omylom pripisovať veľký význam úspechu či neúspechu koaličných a opozičných strán alebo zlyhaniu známych tvárí z veľkej politiky. Tak či onak politické strany by mali konečne začať robiť komplexnú regionálnu politiku. Slovensko ju potrebuje ako soľ.