Katolícka cirkev síce stále patrí medzi najdôveryhodnejšie inštitúcie štátu (čo pri úrovni našich politikov zasa nie je až také ťažké…), no dôvera ľudí k nej postupne eroduje. Ukázalo sa to aj pri poslednom sčítaní obyvateľstva, podľa ktorého počet ľudí hlásiacich sa ku katolíckemu vierovyznaniu klesol až o 300-tisíc, naopak, výrazne vzrástol počet ateistov. Tí, čo sa usilujú o klerikalizáciu politiky a verejného života, dostali studenú sprchu. Viac ako 1,3 milióna ľudí, čiže takmer štvrtinu populácie, ktorá sa nehlási k žiadnemu náboženstvu, už nie je možné len tak prehliadať.
Faktom je, že Slovensko je skrz-naskrz konzervatívnou krajinou. Ešte v časoch Gorbačovovej perestrojky predstavovala KSČ skostnatenú inštitúciu riadenú gerontokraciou, ktorá sa bránila zmenám prichádzajúcim z Moskvy. Dá sa povedať, že po revolúcii konzervatívnych komunistov vystriedali konzervatívni katolíci. Tak ako podozrievavo hľadeli straníci na Gorbačova, tak dnes s dávkou nedôvery hľadí slovenský klérus na „liberálneho“ pápeža Františka. Až sa žiada povedať: v podstate sa nič nezmenilo…
Predstava, že malý bohabojný národ v strede Európy si môže uchovať svoju „čistotu“, len ak zostane uchránený od vplyvov „dekadentného Západu“, má na Slovensku hlboké korene.
Začal s tým ešte Ján Čarnogrurský, ktorý sa hneď v 90. rokoch pustil do boja s liberalizmom. Jeho životný príbeh je smutnou ukážkou toho, ako sa môže bývalý disident postupne zmeniť na nekritického putinofila, ktorý reční na zhromaždeniach odporcov NATO. Čarnogurského aj šéfa Kremľa prirodzene spája odpor k Západu, čo v súčasnom Rusku dosiahlo priam obludné rozmery.
Katolícka cirkev stavia na rovnakú kartu. Myslí si, že keď sa uzavrie pred svetom, všetko bude v poriadku. Opak je však pravdou. Cirkev je tu pre ľudí a nie naopak. Musí sa prispôsobovať zmenám, inak sa z nej stane to, čoho svedkami sme v niektorých moslimských krajinách: presadzovateľom fundamentalizmu. Posilňovaním svojej provinčnosti si len ťažko môže získavať priazeň ľudí. Samozrejme, vždy tu bude tvrdé jadro, ktoré bude nasledovať svojich dušpastierov.
Svet sa mení. A menia sa aj nálady na Slovensku. Pochopili to všetci tí Chromíkovia, ktorí začali mať obavy, že strácajú pevnú zem pod nohami a v mene „konzervatívnej revolúcie“ vyrazili do protiútoku.
Lenže svet sa mení. A menia sa aj nálady na Slovensku. Pochopili to všetci tí Chromíkovia, ktorí začali mať obavy, že strácajú pevnú zem pod nohami a v mene „konzervatívnej revolúcie“ vyrazili do protiútoku.
Provinčný reakcionársky katolicizmus nás však nikdy nemôže posunúť dopredu, najmä keď sa katolícka cirkev prostredníctvom zbližovania so štátnou mocou neustále usiluje zabezpečiť si privilegované postavenie v spoločnosti.
Existuje len jediná cesta: odluka cirkvi od štátu. 33 rokov od nežnej revolúcie je najvyšší čas naplniť túto požiadavku novembra 89. Aj v záujme cirkvi!