Iste by pomohlo, keby naše politické elity opustili konfrontačný slovník a prestali hľadať fiktívnych vinníkov za ich vlastné zlyhania. Nádej na zmenu je tu však mizivá, keďže stratégia „rozdeľuj a panuj“ im prináša politické body.
Posledná DEMDIS diskusia aj na stránkach Pravdy medzi konzervatívcami a liberálmi však ukazuje, že spoločného máme viac, ako by sme čakali. Zhodne vidíme riešenie v civilizovanej diskusii bez vzájomného nálepkovania, osočovania a hádzania ľudí do jedného vreca. Nenávisť pritom zhodne odmietame.
Nie je však diskusia ako diskusia. Ak do nej vstupujeme s mentalitou pravekých lovcov, vzájomne obohacujúci dialóg nahrádza kmeňové myslenie a snaha natrieť to „tej druhej strane“, v takom prípade sme porazenými všetci – a to ešte predtým, než padla prvá veta. Nešťastím je, že kultúru „my verzus oni“ si tu pestujeme už roky. Výsledkom je potom aj to, že LGBTI+ ľudia sú opakovane odstrkovaní a napádaní. A to len preto, že sú iní, že sú to tí „oni“.
V takomto toxickom prostredí sa tak nemožno príliš čudovať, že strácajú nádej na kultivovaný dialóg. Pochopenie strieda pocit existenčného ohrozenia a nechuť debatovať. Ako by sa nám však diskutovalo s tými, ktorí by nás najradšej vymazali z povrchu zemského?
Potrebujeme schladiť hlavy a zaradiť spiatočku. Liberálne zmýšľajúci ľudia by mali prestať hádzať umiernených konzervatívcov do jedného vreca spolu so zarytými ortodoxnými homofóbmi. Inak sa bude priepasť naďalej prehlbovať.
Na strane druhej by konzervatívci volajúci po dialógu mali uznať, že ľudia si majú byť rovní v právach a povinnostiach, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu. Keď druhých prestaneme považovať za menejcenných, tak možno zistíme, že vzájomný dialóg začne prinášať nielen porozumenie, ale aj riešenia. Do toho času – lovu zdar!