17. november: Znevažované dedičstvo

Na 17. november 1989 a celú nežnú revolúciu sme prestali byť neprávom hrdí. Pozeráme sa na vtedajšie udalosti cez okuliare bezútešnej súčasnosti, cez udalosti v 90. rokoch či osobné premrhané príležitosti. Nečudo, že hanlivá nálepka prevrat či pradivo rôznych konšpirácií sa tak udomácnili v našich mysliach.

16.11.2022 20:00
debata (124)

Pád komunistického režimu nebol takou samozrejmosťou, ako sa dnes tvrdí. Udalosti z druhej polovice 80. rokov mohli dopadnúť inak. Hoci v Sovietskom zväze vládla glasnosť a perestrojka, v Československu to nebolo príliš badať. Prestavba, možnosť podnikania v drobnom, cestovanie na Západ bez devízového prísľubu, koniec rušenia „štvavých“ vysielačiek Slobodná Európa a Hlas Ameriky, slobodnejšie písanie v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch i Pravde či ľudová zábava na Jakešovom prejave z Červeného hrádku bolo málo.

Podpísanie petície Niekoľko viet, ktorá sa rozbehla počas leta 1989, si vyžadovalo odvahu i uvedomenie, že signatár môže byť vyhodený z práce či zo školy. Fedor Gál zašiel ďalej, v septembri si dovolil v televízii (spolu s ekonómom a neskôr podpredsedom federálnej vlády Pavlom Hoffmannom) označiť spoločnosť za prehnitú. Režimom nepohli ani húfy trabantov východných Nemcov unikajúcich cez Maďarsko do západného Nemecka, ani pád Berlínskeho múru. Všetko sa mohlo kedykoľvek zvrtnúť.

To prezradil v dokumente Milda (2017) Miloš Jakeš. Na zasadaní generálnych tajomníkov komunistických strán v októbri 1989 mal vystúpiť s kritikou Gorbačova, ku ktorej sa mali podľa dohody pridať ďalší. Na základe toho konzervatívci v Moskve mienili zvrhnúť Gorbačova. Nestalo sa. Miroslav Štěpán mu totiž tajný odkaz z Moskvy neodovzdal. On sám chcel Jakeša nahradiť na čele KSČ. Nepokoje 17. novembra mali byť spúšťačom.

Bolo to prekvapenie. Veľká demonštrácia proti režimu sa mala konať v Prahe až na Deň ľudských práv 10. decembra. Optimisti počítali nanajvýš s poľským či s maďarským scenárom: buď dlhé rozhovory za okrúhlym stolom, alebo nástup mladších osvietených reformných komunistov k moci doplnených opozíciou. My v Československu sme zmenili svetové dejiny.

Zneuznanými symbolmi 17. novembra, ktorými sme získali obdiv na celom svete, paralyzovali a povalili diktatúru, sú verejnosť proti násiliu a občianske fórum.

Prísť na prvé veľké protesty v stredu 22. novembra si vyžadovalo odvahu, zbaviť sa strachu. Kedykoľvek mohli zasiahnuť (sovietske) vojsko a milície (puč v Moskve nebol vylúčený, prišiel až o rok a pol), čínsky scenár z Námestia nebeského pokoja sa mohol stať aj u nás realitou. Vypískanie Štěpána robotníkmi v ČKD vo štvrtok 23. novembra, 12 požiadaviek VPN v sobotu, generálny štrajk v pondelok, vláda národného porozumenia 10. decembra a nakoniec zvolenie lídra revolučných dní Václava Havla za prezidenta dalo nezvratnú bodku za zmenou režimu. Nikto nič neriadil, bolo to spontánne povstanie ľudu proti diktatúre – za slobodu, rovnosť (obyčajných ľudí a členov a papalášov strany) a spravodlivejšiu spoločnosť.

Prezliekanie kabátov (začaté Mariánom Čalfom po tajných rozhovoroch s Havlom), čudesná premena konzervatívnych komunistov na zarytých nacionalistov (ich slovníkom buržoáznych nacionalistov), nástup spásonosnej neoliberálnej ideológie, uťahovania opaskov, šoková terapia namiesto gradualistickej, neriadená privatizácia komunistickými kádrami, rozklad priemyslu, nezamestnanosť, úpadok namiesto rozvoja, veľké ilúzie, to je už iná kapitola.

Zneuznanými symbolmi 17. novembra, ktorými sme získali obdiv na celom svete, paralyzovali a povalili diktatúru, sú verejnosť proti násiliu a občianske fórum. Dnes tieto idey potrebujeme rovnako ako vtedy.

© Autorské práva vyhradené

124 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989 #revolúcia #komunistická strana #KSČ