Pritom rokovania boli vo finále. V siedmich z ôsmich požiadaviek lekárov sa iba dolaďovali jednotlivé formulácie. V platových záležitostiach obe strany ukázali ochotu ku kompromisom. Na posledný vládny návrh si odborári nechali čas na premýšľanie. Pravdepodobne by ho nemohli celkom odmietnuť. Proste štandardný vyjednávací proces v politike. Do toho bum: minister financií zhodil všetko zo stola a predstavil vlastný plán stabilizačných príspevkov. Jednotu odborárov chce rozbiť 10– až 30-tisícovými úplatkami na tri roky.
Ako zámienku na obrat si Matovič vybral lož (polopravdu). Z klamstva ho usvedčil šéf Lekárskeho odborového združenia (LOZ) Peter Visolajský. Odborári neprišli so žiadnou novou požiadavkou. Záležitosti okolo týždenného pracovného času a počtu dní dovolenky sú už dávno zakomponované v kolektívnych zmluvách, diskusia bola čisto technického rázu. Ministerstvo zdravotníctva nemalo proti návrhom lekárov námietky.
Na Matovičov skrat existujú dve vysvetlenia: buď si mylne pospájal a vyhodnotil, o čom sa hovorilo na rokovaniach, alebo chcel silou-mocou predstaviť svoj stabilizačný balíček. Pretože z prezentácie na stredajšej tlačovke bolo zrejmé, že tento plán mal už dlhšie pripravený. Ako svoju ďalšiu atómovku. Bolo by mu asi detsky ľúto, keby vyšla navnivoč.
„Strážca kasy“ sa škriepi s lekármi o 40 miliónov eur z celkového rozpočtu na zdravotníctvo 7,6 miliardy eur, no šmahom ruky je ochotný uvoľniť zhruba 280 miliónov na jednorazové príspevky. Pritom tie nič neriešia, Matovič nechápe podstatu veci. Tu nejde o odmenu za nasadenie v dobe pandémie ani o stabilizáciu počtu lekárov a zdravotníckeho personálu v nemocniciach, ale o prilákanie chýbajúcich mladých a kvalitných slovenských i zahraničných lekárov, o nové impulzy do zdravotníctva.
Ešte ju tu jedna podstatná vec: táto kríza nám naplno odhalila – či skôr iba potvrdila – že túto vládu riadi Igor Matovič, nie Eduard Heger. Ten opäť svojmu straníckemu šéfovi iba asistoval.
A vôbec požiadavky LOZ smerujú k skvalitneniu celého zdravotníctva, ktoré desaťročia upadá. Nikto netvrdí, že táto vláda nič nerobí, že je jediná vinná za katastrofálne pomery v slovenských nemocniciach. Vinu treba pripísať najmä dvanásťročnému bačovaniu Smeru a Zajacovým „podnikateľským“ reformám. O to viac by mala vláda načúvať lekárom z praxe, ktorí najlepšie vidia všetky neduhy.
Ešte ju tu jedna podstatná vec: táto kríza nám naplno odhalila – či skôr iba potvrdila – že túto vládu riadi Igor Matovič, nie Eduard Heger. Ten opäť svojmu straníckemu šéfovi iba asistoval. Stále nevýraznejší Heger je skôr „reprezentatívnym“ premiérom a vyjednávačom OĽaNO. Teraz už ani to. Pretože jeho doprosovanie sa pomoci u premiérov V4 o zdravotnú výpomoc po 1. decembri zaváňa kapituláciou. Už nevyjednáva, iba slepo nasleduje svojho šéfa.
Kľúč k riešeniu má teraz v rukách Boris Kollár. Ak bude trvať na vyhrážke o odchode z koalície, pokiaľ sa vláda s lekármi nedohodne, Matovič nebude mať na výber. Dá Kollár prednosť Slovensku či Matovičovi?