Keď na sklonku roku 2011 internet „vyplavil“ spis Gorila, rozhorčenie verejnosti nad mierou korupcie v našom štáte bolo nebývalé. Kauza vyhnala do ulíc tisíce rozhorčených ľudí. Hnev verejnosti však čoskoro vystriedal pocit sklamania a pochybnosti nad fungovaním našej justície, pretože kauza išla, tak ako mnoho iných vecí, „do stratena“.
Aj teraz nad vyšetrovaním visí veľký otáznik. Vzhľadom na to, že odpočúvanie bolo vyhodnotené ako nezákonné a všetky materiály z neho získané ako právne nepoužiteľné, polícia sa pri tomto trestnom stíhaní nebude môcť spoliehať na spis ani nahrávky a bude musieť predostrieť nové dôkazy. Má ich?
Haščákov advokát Martin Škubla už vyhlásil, že vyšetrovateľka „varí polievku zo starých surovín“, pretože pracuje so skutočnosťami, ktoré sú tímu Gorila nepochybne už dávno známe. Ak by bolo opäť všetko postavené „na vode“, hrozí veľké fiasko, ktoré opäť otrasie dôverou verejnosti v spravodlivosť.
No má to ešte jeden háčik či skôr hák. Použitím paragrafu 363 môže napokon všetko stopnúť generálny prokurátor Maroš Žilinka.
Zdá sa, že boj s korupciou je na Slovensku beh na dlhé trate, pričom spravodlivosti sa stále nedarí dobehnúť páchateľov, ktorí majú mierny náskok.
Zostáva tak len trpký pocit, že tí, ktorí pri privatizácii nemali žiadne zábrany, to dotiahli najďalej. A tak, ako sa kradlo za Fica, sa kradlo za Dzurindu aj za Mečiara. Karikaturista Vladimír Jiránek to vystihol v jednom svojom vtipe: „A vy ste kde boli, keď sa privatizovalo?“