V utorok sa celkom „naštartovaný” predseda SaS Richard Sulík pokúšal verejnosti vysvetľovať motivácie svojich krokov v diskusnej relácii Na telo. Okrem iného špecifikoval, že problém je vo vládnutí vlády ako celku a že k Eduardovi Hegerovi či ministrom ako Rastislav Káčer či Karel Hirman nemá extra výhrady. Napriek tomu sa usiluje o ich „zarezanie".
Azda najpodstatnejšou časťou však bol jeho odhad, že vláda nepadne. V tomto kontexte vníma návrh na vyslovenie nedôvery ako skúšku pre poslancov, aby sa vyfarbili. Osudovým hlasovaním by teda podľa neho mali odokryť karty a ukázať, či podporujú súčasnú vládu, alebo nie.
Vzhľadom na neprehľadnosť vzťahov v parlamente a prácu rôznych opozično-koaličných prelietavých lastovičiek to na prvý pohľad znie racionálne. Toto uvažovanie však má jednu zásadnú chybičku krásy. Je totiž zásadný rozdiel medzi hlasovaniami o vyslovení dôvery a o vyslovení nedôvery vláde. A to nielen v potrebnom počte hlasov na úspešné „povalenie" vlády, ale aj v „manévrovacom priestore“ poslancov pri vymeškaní hlasovania z všakovakých dôvodov.
Ide totiž o to, že pri návrhu na vyslovenie nedôvery je potrebných 76 hlasov všetkých poslancov (teda nie prítomných). Ak súčasná politická atmosféra nahráva do karát niektorým pseudoopozičným poslancom (napr. Tarabova skupinka), ktorí profitujú zo status quo menšinovej vlády, tak im v podstate stačí, aby sa napríklad „zasekli v zápche" a návrh neprejde.
V jednoduchosti, ak by niektorí opozičníci chceli potajme vládu podržať, stačí, aby sa „nešťastnou“ zhodou okolností nezúčastnili na hlasovaní. Bude v takom prípade možné hovoriť o tom, že vyslovili podporu vláde? Poruke budú len domnienky. Práve v tom spočíva podstatný rozdiel oproti hlasovaniu o vyslovení dôvery vláde. V takom prípade by sa totiž poslanci museli naozaj vyfarbiť, ak by chceli vládu podržať. Vymeškať hlasovanie by si dovoliť nemohli.
Zatiaľ čo osud vlády visí na vlásku, nitka dôvery občanov v normálne fungujúcu demokraciu na Slovensku dávno praskla.
To všetko však stále neznamená, že kabinet Eduarda Hegera to nemá spočítané. Matematicky to totiž na základe vyhlásení nezaradených poslancov vyzerá celkom ružovo – ráta sa so 76, resp. 77 poslancami, ktorí by mohli návrh podporiť.
Pozoruhodné je sledovať aj vývrtky Tomáša Tarabu a jeho kolegov Kuffovcov. Tí deklarujú, že pokým sa s nimi koalícia nedohodne na termíne predčasných volieb, budú hlasovať za pád vlády. Na strane druhej však získali menšinovým postavením vlády značnú moc, o ktorú by zrejme len tak ľahko prísť nechceli. Pokojne sa tak môže stať, že napriek silným Tarabovým vyhláseniam sa napríklad Štefan Kuffa nedostaví na hlasovanie.
No a práve tam je pes zakopaný. Poslanci sú tiež len ľudia, a tí si často vyberajú cestu menšieho odporu. A tou je v tomto prípade vymeškanie hlasovania. Nehovoriac o tom, že ak Igor Matovič s Borisom Kollárom získajú hmatateľný pocit ohrozenia vlastnej moci, iste sa budú pokúšať o vytvorenie rôznych individuálnych motivačných mechanizmov.
Zatiaľ čo osud vlády visí na vlásku, nitka dôvery občanov v normálne fungujúcu demokraciu na Slovensku dávno praskla. A môžeme sa staviť, že nadchádzajúca rozprava v parlamente nás len utvrdí v tom, že práve to bude hlavným dedičstvom „najlepšej vlády, akú kedy Slovensko malo“.