Nezmyselná vojna Putinovho Ruska voči Ukrajine, kolektívne vypovedanie poslušnosti voči spiatočníctve v Iráne či otrasy v totalitnej Číne spôsobené politikou nulového covidu… Reakcie a kroky týchto štátov sú jedinečné, no pod povrchom majú jedno spoločné. Ukazujú nám, aké tragické dôsledky má zatváranie očí autokratov pred hlasom občanov.
Základnou evolučnou črtou živočíchov, ako aj spoločností je schopnosť adaptovať sa na meniace sa podmienky. Tomu však vždy musí predchádzať uvedomenie si, že niečo nie je dobré. Na individuálnej úrovni sa to zdá byť jednoduché – ak cítime diskomfort, robíme všetko preto, aby sme sa ho zbavili. Na celospoločenskej úrovni je to však komplikovanejšie. Ak neexistujú prepojenia medzi občanmi a lídrami, efektívna spätná väzba chýba taktiež.
Dnes zažívame krízu demokracie, ktorá pramení aj z toho, že občania sa podieľajú na politike len raz za štyri roky voľbami. Dnes to už však nestačí. Ak v totalitnej krajine chýba aj to, stávame sa svedkami krvavých dôsledkov.
Skutočne by Putin posielal na smrť desaťtisíce neborákov, ak by vedel, že jeho moc závisí aj od ich hlasov? Tyranizoval by iránsky režim polovicu populácie morálnou políciou, ak by mali ženy volebné právo? Dovolil by si čínsky režim zvárať dvere na bytovkách svojich občanov aj za cenu, že v nich pri požiari uhoria? Boli by sme svedkami týchto tragédií, ak by masy utláčaných ľudí mali skutočný vplyv na to, kto o nich rozhoduje? Asi len ťažko.
Rok 2022 je prištedrý na krízy. Na vlastnej koži cítime hrot pera, ktorým sa píše história. Keď sa na dnešné udalosti pozrieme s odstupom času, budeme si môcť povedať, že sme sa poučili a posunuli vpred? Alebo budeme svedkami kolektívneho regresu, v mene návratu do „starých dobrých čias“?
Ak to dobré nebude, budeme hľadať vinníkov a vnútorných nepriateľov? Alebo si uvedomíme, že nikto z nás nežije na izolovanom ostrove a všetci máme zodpovednosť za to, kam sa bude naša spoločnosť uberať?