Štvrtkové ráno bolo opäť ponuré. Ukrajina hlásila vyše 120 vystrelených rakiet zo strany ruského agresora. Medzi zranenými sa ocitlo aj 14-ročné dievčatko, ktoré napriek tomu malo väčšie šťastie ako vyše 400 detí, ktoré sa stali obeťami tejto nezmyselnej vojny. Ľudská tragédia pokračuje.
Čo je však ešte horšie, takmer nič nenaznačuje, že by sa mala v dohľadnom čase skončiť. Ukrajinský prezident sa síce usiloval o vytvorenie mierového summitu, no Kremeľ tento nápad zmietla zo stola. Rokovať je vraj ochotný, až keď uznáme ich teritoriálne zisky. A práve tu je pes zakopaný.
Legitimita ruského diktátora Vladimira Putina stojí najmä na pilieroch zastrašovania opozície a projekcie sily neporaziteľného Ruska. Týmto nastavením sa však vohnal do kúta, keďže domácemu publiku musí nakoniec predhodiť víťaznú kosť.
A tak sa diskutuje aj o tom, či by sa Ukrajina nemala vzdať nárokov na stratené územie v mene nastolenia mieru. Veď predsa čo je koho v zahraničí po tom, kto šéfuje nejakému Záporožiu, Luhansku či Donbasu. Aj keby sme však z rovnice odstránili záujem Ukrajincov zachovať integritu vlastného domova (čo by bolo nesmierne bezohľadné), má táto úvaha zásadnú chybičku krásy.
Neustále prítomná hrozba z nukleárnej vojny viedla k medzinárodným snahám znižovať počet krajín s nukleárnymi zbraňami. Aj preto sa Ukrajina v Budapeštianskom memorande vzdala v roku 1994 vzdala zdedeného atómového arzenálu výmenou za rešpektovanie územnej celistvosti. Porušením tejto dohody však Ruská federácia vyslala svetu signál, že mať atómové zbrane znamená nárok na šikanovanie menších susedov. Ostatným krajinám pripomenula, že pokým nebudú vyzbrojovať, budú žiť v neustálej obave z útoku silnejších susedov. Kremeľ tým ohrozil celosvetový mier.
Práve preto by bolo nerozumné, ak by svet pristúpil na túto logiku a zanevrel na obnovu územnej celistvosti Ukrajiny. Rokovať o mieri sa s veľkou pravdepodobnosťou bude dať, žiaľ, až po deputinizácii Ruska.