Prečo nie ľahké? Pretože či už radový katolík, iný kresťan, vyznávač inej viery alebo ateista ho zvykol porovnávať. Najprv s pápežom Jánom Pavlom II. a neskôr s pápežom Františkom.
Znalci katolíckej vierouky považovali Benedikta XVI. za skvelého náboženského filozofa, ale povedzme si úprimne, že určite kvantum veriacich (vrátane slovenských katolíkov) nečítalo jeho traktáty, čo im však mohlo byť na škodu. A, naopak, oveľa viac ich zaujímalo jeho pôsobenie na verejnosti, zvlášť v nutkaní porovnávať ho s Jánom Pavlom II. i s Františkom. Nečudo. Nežijeme niekde v polovici 20. storočia, keď televízorov v domácnostiach bolo ako šafranu a o videách na internete svet ešte vôbec ani nechyroval. Posledné desaťročia (a čoraz viac) vyzerá život opačne. O to viac vystupuje do popredia sila charizmy.
Výnimočnosť Benedikta XVI. spočívala v jednej veci: v jeho rozhodnutí abdikovať. Benedikt XVI. priniesol do Vatikánu nemecký zmysel pre zodpovednosť. Alebo pre poriadok – dalo by sa tiež povedať.
Ján Pavol II. mal a František má charizmu, ktorá Benediktovi XVI. chýbala. Bola viditeľná od ich prvej chvíle po zvolení za pápeža. Keď sa Karol Wojtyla predstavil veriacim ako Ján Pavol II., zavtipkoval, že keby ako Poliak urobil v taliančine chybu, prosí ich, aby ho opravili. Keď sa Argentínčan Jorge Mario Bergoglio predstavil ako František, zavtipkoval, že bratia-kardináli museli ísť na druhý koniec sveta, aby našli nového pápeža. Boli to síce len detaily na začiatku pontifikátu, ale čoskoro sa ukázalo, že ich ľudskosť je sprevádzaná výraznou charizmou.
Z obidvoch – z Poliaka aj z Argentínčana – bolo (a ešte je v prípade Františka) cítiť počas ich pontifikátu bezprostrednosť v kontakte s veriacimi. Akúsi láskavosť, čo však neznamená, že Nemec nemal dobré srdce. Určite bol pokorným Božím služobníkom, ako o sebe povedal po jeho zvolení za hlavu katolíckej cirkvi.
Jána Pavla II. si svet zapamätal ako inšpiráciu v zápase neslobodných národov proti komunizmu. František sa napríklad postavil jednoznačne zoči-voči škandálom sexuálneho zneužívania mladistvých duchovnými a jasnými náznakmi dal najavo, že aj homosexuáli môžu byť dobrými katolíkmi.
Výnimočnosť Benedikta XVI. spočívala v jednej veci: v jeho rozhodnutí abdikovať. Po dlhých stáročiach urobil vo Vatikáne niečo nevídané. Cítil, že už nemá dosť sily, aby zostal pápežom. Benedikt XVI. priniesol do Vatikánu nemecký zmysel pre zodpovednosť. Alebo pre poriadok – dalo by sa tiež povedať.
Abdikoval napriek tomu, že jeho kondícia nijako nenaznačovala, že už nedokáže dôstojne plniť úlohy pápeža. Na rozdiel od svojho predchodcu Jána Pavla II., ktorý sa rozhodol zostať na čele katolíckej cirkvi až do konca svojho života napriek obrovským zdravotným problémom, ktoré sa len zhoršovali. Benedikt XVI. priniesol do Svätej stolice umenie vedieť odísť v správnom čase, čo stáročia pred ním ani jeden pápež nepochopil. A stal sa inšpiráciou pre Františka. Vlani sa totiž zdôveril, že po svojom zvolení za pápeža napísal rezignačný list pre prípad, že by mu podlomené zdravie bránilo pokračovať v pontifikáte. List odovzdal vatikánskemu štátnemu sekretárovi. Správne – veď čo by robil Vatikán, keby pápež napríklad beznádejne upadol do kómy, v ktorej by ležal dlhé mesiace, možno až pár rokov? Osobnosť sa môže zapísať dejín umením dokázať včas odísť do ústrania. A toto Benedikt XVI. zvládol brilantne.