Keď sa pozrieme dozadu, na čo môžeme byť hrdí? Kde sa nachádza Slovensko ekonomicky a kultúrne v konkurencii európskych národov? Ako sme sa zapísali do povedomia Európy a sveta? Úspechmi hokejistov, Sagana a Vlhovej? To je trochu málo, či nie? Emigráciu za prácou tu máme ako za Rakúska-Uhorska.
Nevážime si svoju štátnosť. Zaobchádzame s ňou príliš ľahkovážne, považujeme ju za samozrejmosť, ako prirodzené vyústenie dejín. Nie je to tak. Spisovateľ Milan Kundera na zjazde spisovateľov v roku 1967 hovoril o nesamozrejmosti národa (českého). Spochybnil presvedčenie, že existencia národa je daná od Boha, od prírody či od nepamäti. My nielenže nepochybujeme o vlastnom, veľmi nesamozrejmom národe, ale ani o štátnosti, ktorá je veľakrát – ako aj v našom prípade – iba výsledkom zhody priaznivých historických okolností.
Ešte v prvej polovici roku 1992 nikto netušil, že na začiatku budúceho roka vznikne samostatná Slovenská republika. Hoci vzťahy medzi českým a slovenským národom boli stále napätejšie, a rokovania o štátoprávnom usporiadaní viazli, o rozdelení Česko-Slovenska sa nehovorilo. To, že sa tak stalo, bola šťastná – alebo nešťastná – súhra okolností.
Ak v budúcnosti dôjde ako pred 30, 80, 100 rokmi k geopolitickému zlomu (Rusko o to vehementne usiluje), tak ľahko ako sme vlastný štát získali, môžeme aj oň prísť.
Na to, aby Václav Klaus a Vladimír Mečiar mali politickú väčšinu v parlamentoch, napomohla náhoda. Do Federálneho zhromaždenia a SNR sa tesne nedostali strany ODÚ a slovenská ODS (na poslednú chvíľu odmietli ísť spolu) a v Česku OH. K vzniku nových štátov musí priať aj geopolitická situácia. Tá bola priaznivo naklonená. Z ničoho nič sa rozpadli Sovietsky zväz a Juhoslávia, spojilo sa Nemecko. A tak ako neočakávane vzniklo Československo na ruinách prvej svetovej vojne (rozpad Rakúska-Uhorska si nikto do poslednej chvíle nepripúšťal), tak sa aj rozpadlo.
Nie, Slovensko nepodrývalo federáciu, to Česi dlhodobo prejavovali iba letmý záujem o Slovensko. Do samostatnosti nás dokopal Klaus. Mečiar, podobne ako v roku 1939 Tiso, sa do samostatného štátu netlačil, túžil po konfederácii. Vedel, že nie sme na samostatnosť pripravení. Ani za prezidenta nemali v HZDS koho vybrať.
Žiadna prirodzená túžba po „zvrchovanosti“ nezaručuje národu, že skôr či neskôr dosiahnu samostatný štát. Škóti, Katalánci, Baskovia či Flámi také šťastie nemali, geopolitická príležitosť sa im nenaskytla. Pravdepodobne by nás čakal rovnaký osud (aj s referendom ako v Škótsku). Že by to tak mohlo byť, napovedá aj decembrový prieskum agentúra AKO. Podľa neho je aj dnes spoločnosť rozdelená: 45,8 % považuje rozdelenie Česko-Slovenska za prínos, 44,6 % nie. Ak nás niekedy označovali vo svete za Čechov, tak dnes si nás mýlia so Slovincami.
Naša ľahkovážnosť tkvie aj v chýbajúcich koreňoch. Nehlásime sa ani k uhorským, ani k českým dejinám. Zakladať kontinuitu na Nitrianskom kniežactve, Veľkej Morave (to bolo skôr Česko-Slovensko) či staroslovienčine z prvého tisícročia, je v konkurencii iných národov trochu málo. O čo menej je oprávnené pripomínanie „tisícročného“, veľkého Uhorska Maďarmi?
Sme rozhádaná spoločnosť, oveľa viac ako v iných krajinách. To si všímajú aj v zahraničí. Ak v budúcnosti dôjde ako pred 30, 80, 100 rokmi k geopolitickému zlomu (Rusko o to vehementne usiluje), tak ľahko ako sme vlastný štát získali, môžeme aj oň prísť. Preberme sa konečne.