S týmito jej slovami možno len súhlasiť. Mať vlastný štát a žiť v demokracii nie je samozrejmé, najmä v našich končinách, kde sa režimy striedali ako na „bežiacom páse“, pričom my sme boli často viac objektmi než subjektmi dejín.
V uplynulom storočí prakticky každých 20 rokov prišiel zásadný zlom, ktorý všetko obrátil naruby, a tak sme museli vždy začínať odznova. Nedostatok kontinuity sa podpísal na tom, ako fungovala naša spoločnosť a ako dnes vyzerá.
Teraz, keď sme po prvýkrát mali možnosť nerušene tri dekády sami spravovať veci verejné, sa pri spätnom pohľade naskytá nie práve najlichotivejší obraz. Povedať však, že to bolo 30 rokov premárnených príležitostí, by bolo príliš príkre. Krajina sa pohla vpred, to vidí každý, no zároveň platí, že niet nad čím veľmi jasať, lebo iní to zvládli lepšie.
Doteraz naším najväčším pozitívom bola schopnosť v kritickej situácii sa vzopnúť. Otázne je, či to, čo sa podarilo v r. 1998, budeme schopní ešte zopakovať. Vzostupy a pády nás tak sprevádzajú stále, aj keď osud už máme vo vlastných rukách. Čo nám teda stále najviac chýba, je akási normálne „nudná“ stabilita.
Žiaľ, od hlavy štátu sme sa nedozvedeli, ako sme sa tejto ponúknutej šance v uplynulých 30 rokoch chopili. Nevedno, či sa prezidentka rozhodla elegantne vyhnúť hodnoteniu, aby svojím kritickým postojom nepobúrila časť verejnosti (voľby sa blížia) alebo to skutočne nepovažovala za potrebné, keďže nedávno predniesla správu o stave republiky. V každom prípade – je to škoda, lebo kedy inokedy, ak nie pri okrúhlom výročí sa hlave štátu naskytne možnosť bilancovať.
