Ak podľa jedného prieskumu má k vzniku republiky kladný postoj iba 43 percent obyvateľov Slovenska a podľa iného až 57 percent deklaruje nespokojnosť s fungovaním demokracie u nás, signalizuje to, že niečo nie je v poriadku.
Budovanie štátnosti a vzťahu občanov k štátu, v ktorom žijú, je behom na dlhú trať. V tomto smere nie sme zďaleka jediní, kto s tým má problém. Stačí sa pozrieť napríklad do susedného Rakúska a pochopíme, aký je to komplikovaný proces.
Ak podľa jedného prieskumu má k vzniku republiky kladný postoj iba 43 percent obyvateľov Slovenska a podľa iného až 57 percent deklaruje nespokojnosť s fungovaním demokracie u nás, signalizuje to, že niečo nie je v poriadku.
Spisovateľ Robert Menasse vo svojej knihe Krajina bez vlastností uvádza, že v roku 1956, teda 11 rokov po skončení vojny, až 46 % obyvateľov Rakúska vyjadrilo názor, že Rakúšania „patria k nemeckému národu“. A trvalo takmer 40 rokov, kým na otázku, či sú Rakúšania skutočným národom, odpovedalo viac ako 90 % kladne!
Pokiaľ ide o našu identitu, v tom máme našťastie jasno. O tom, že sme Slováci, dnes nemá azda nik ani najmenších pochýb.
Ani 30 rokov samostatného štátu však nezmazalo obrovské rozdiely, ktoré v našej spoločnosti panujú. Na jednej strane to tradičné štiepanie, ktoré tu existovalo – katolíci vs evanjelici či Slováci vs Maďari – sa podarilo prekonať, no vznikli iné, oveľa hlbšie, priekopy, ktoré nás oddeľujú. Dnes ešte viac ako kedykoľvek predtým stojíme v zákopoch a nedokážeme nájsť s tými druhými spoločnú reč.
Ak sa kedysi hovorilo, že v spoločnosti panuje „blbá nálada“, tak súčasný stav charakterizuje azda najlepšie výraz „studená vojna“.
Čo sa to vlastne s nami stalo?
Žiaľ príčinu súčasného neútešného stavu treba hľadať v našich politických elitách. To nie je žiadny alibizmus, to je fakt. Posledných desať rokov sme svedkami úpadku celej politickej triedy. Politické strany s jasným ideologickým profilom nahradili politické eseročky, na čele ktorých stoja populistickí eskamotéri bez jasného názoru na tú či onú vec, no ktorí sú pre svoju popularitu ochotní urobiť čokoľvek. Namiesto toho, aby hľadali konsenzus, vyvolávajú spory.
Spočiatku sa zdalo, že stačí jedného politika nahradiť iným a všetko bude v poriadku. Lenže postupne sa vyčerpali všetky možnosti a u ľudí preto došlo k sklamaniu.
Recept na nápravu by mohol znieť zhruba takto: Spať k normálnym stranám! Ak sme si pred 30 rokmi mysleli, že politika bude zápasom medzi hodnotami, ktoré presadzujú v Európe kresťanskí a sociálni demokrati, tak by sme sa k tomu mohli vrátiť.
Keď Petr Pithart krátko po nežnej revolúcii poznamenal, že podobne ako Židia, ktorí putovali z egyptského zajatia do zasľúbenej zeme 40 rokov, aby aj ten posledný zabudol na otroctvo, tak i my budeme potrebovať minimálne toľko na prechod od totality k slobode, zdali sa jeho prorocké slová mnohým príliš tvrdé.
No dnes vidíme, že bol oveľa väčší realista, než by nám to bolo milé.
Tak ako Izraeliti blúdili púšťou, dostali sme lekciu, že vývoj nie je lineárny proces z bodu A do bodu B, ale má mnoho zákrut. Hlavné je to nevzdať!